Sedím na parapetnej doske svojho života. Nepremýšľam o zoskoku dole...iba sedím a pozorujem príbehy ľudí pokúšajúcich sa žiť si svoj život. Zvláštny pocit...cítim teplo vychádzajúce z radiátora pri okne a zároveň mrazivý chlad zimy v mojom vnútri... Obdivujem tých, ktorí napriek ťažkým okolnostiam dneška...kráčajú vpred...i keď vpred môže znovu znamenať prehru...i keď vpred môže znamenať pád. Obdivujem. Ľudia nevnímajú moje hompáľajúce sa nohy vo vzduchu, ani dym z cigary... Vidia len to čo chcú vidieť.
Bosými rukami hľadia tváre iných ľudí a neboja sa, že sa zrania o tŕne...investujú. Horko preglgnem a pohľadom odbočím račej inam... Sú obchodníci, ktorí radi investujú do prázdna...už len pre ten pocit risku a adrenalín v krvi...niekto lieta na padáku a niekto vsádza... Na ulici zastalo dievčatko s prúteným kočíkom. Poobzeralo sa okolo seba aby nabralo pocit istoty, že toto je to správne miesto. Na betónovú zem položilo šatku a sadlo si. Jeden hlboký nádych, zodvihlo svoj pohľad k nebu. Prižmúrilo oči...potom ich znova dokorán otvorilo a pohľadom zaháňalo mračná. Plač...vychádzal z kočíka vedľa neho. Zodvihlo ruku a potriaslo kočíkom...plač ustál. Znova sa pokojne zahľadelo do neba. Mračná už boli dávno preč...do jej líc sa vtlačil skromný úsmev...ďalšie malé víťazstvo! V tom sa jej pohľad zastavil na okne kde som sedel. Zazrela ma. Rozochvel som sa strachom, že na mňa zavolá a prekazí tak moju chabú snahu o neviditeľnosť. Bál som sa zbytočne. Dievčatko sa usmialo. Možno samé malo dosť svojich tajomstiev, ktoré by sa prezradili keby odokrylo svoju totožnosť rovnako ako tú moju, jediným nepremysleným výkrikom. Boli sme obaja nemí...no i tak sme v tú chvíľu povedali viac ako väčšina výtvorov tej doby. Vôbec sa nedivilo môjmu pokojnému výrazu tváre na tak nebezpečnom mieste. Naopak...neustále sa usmievalo. Bolo to vlastne ešte dieťa a možno práve preto ma odhalilo skôr ako všetci tí ponáhľajúci sa dospeláci tam dole.
Zafúkal jemný vánok. Dievčatko si rukami prichytilo klobúčik. Už nehľadelo na mňa...skôr akoby do prázdna...priamo cez všetky tie stánky so všakovakým haraburdím na predaj, cez všetkých ľudí...do prázdna a pritom do hĺbky...a jeho pohľad bol zmysluplnejší ako more slov v mojej mysli. Niekedy sa stáva, že neviem zastaviť svoju myseľ a tak vypúšťam do vzduchu zbytočne veľa otázok a odpovedí...Všetky tie otázniky plávali nado mnou a mojim jediným šťastím bolo, že boli rovnako neviditeľné ako ja... Dievčatko sa tvárilo, že tiež nič nevidí, aj keď moja otázniková prítomnosť na okne bola preň už dávno odhalená.
„Prečo si tam?“ odrazu zaznelo ulicou. „Iba tak som...prečo ťa to zaujíma?“ odpovedal som malému zvedavcovi protiotázkou. „Neviem...premýšľam o čom asi premýšľaš.“ odpovedalo. „O ničom...len tak som...a ty?“ pozrel som a mykol hlavou akoby som odrážal jeden z pomyselných otáznikov. „Bývam tu vždy takto poobede...betón je vyhriaty slnkom...“ odpovedalo dievčatko a sklonilo hlavu. „Si smutný?“ po chvíľke pokračovalo.
„Nie!“ odvrkol som stroho. „Vyzeráš tak...akoby ťa niečo veľmi trápilo...“ povedalo dievčatko a rukou si tienilo aby dovidelo na mňa i napriek ostrému slnku, ktoré jej vrážalo do tváre. „Veď vravím, že iba tak som...nie som smutný a ani ma nič netrápi. Sedím tu a sledujem ľudí aby som zistil ako sa dá žiť.“ povedal som možno viac ako bolo potrebné a to dievča ešte viac vyprovokovalo k rozhovoru. „Tiež niekedy neviem ako...niekedy je to ťažké...najmä keď do teba ostatní vrážajú...akoby ťa nevideli.“ povedalo.
„Ani mňa teraz nevidia...preto sedím tu hore. Sedím a viem čo robia oni, no oni nevedia čo robím ja...nevedia, že ich sledujem. Lebo som neviditeľný!“ Vyhlásil som tak hrdo, až som sa sám zľakol falošne sebavedomého tónu vo svojom hlase. „Nie si! Pretože už ťa vidím ja. “ dievčatko sa uškrnulo a pokrútilo hlavou. „Teraz už nie...ale bol som...dokým si neprišla a nezačala robiť tú zbytočnú vec s mrakmi.“ povedal som a v mojom hlase bolo cítiť výsmech a nepochopenie. Dievčatko sa zahľadelo opäť priamo na mňa a rázne povedalo: „To nie je zbytočné! To že niečomu nerozumieš ešte neznamená, že to nemá zmysel. “ V tej chvíli som zazrel smútok v jej očiach.
„Som Sebastian a ty?“ snažil som sa nadľahčiť situáciu. „Margret.“ odpovedalo dievčatko a postavilo sa. Najskôr si oprášilo šaty a potom aj šatku na ktorej sedelo. „Ako tie kvety...“ dodal som. „Áno ako kvety. Mrzí ma, že ľudia vidia zmysel len v tom v čom chcú...a tak sú slepí vlastným rozumom. Myslia si akí sú múdri a pritom sami seba okrádajú o tak mnoho...“ „Tak mi povedz prečo to robíš?“ skočil som Margret do slov, myšlienok... Jemne sa usmiala sa a povedala: „Hádaj!“ „Neviem, preto sa pýtam...pýtame sa predsa vždy keď niečo nevieme!“ vyhlásil som. „To nie je pravda! Veľa krát sa pýtame aj keď nechceme poznať pravdu a to je potom od nás veľmi hlúpe.“ dodala Margret.
„Chcem to vedieť...povedz...“ vyzval som ju znova.
„Nechcem aby im bola zima.“ odpovedala s jednoduchosťou dieťaťa, avšak tým ešte stále neutíšila moje pochybnosti o zmysluplnosti zaháňania mrakov z oblohy. „Myslíš, že to takto bude lepšie?“ Spýtal som sa jej. „Neviem...dúfam...lebo keď svieti slnko zvyknú sa aj usmiať a vtedy mám dojem, že aspoň na chvíľku cítia teplo.“ Akoby tými slovami prezradila všetko. Poznal som Margret len chvíľku, ale od toho dňa som na okne sedával veľmi často. Chodila na to miesto každý deň. Niekedy s kočíkom niekedy bez neho. Nikdy som sa jej však neodvážil opýtať koho je to dieťa v ňom. Pripadalo mi stále príliš zavčasu vyzvedať sa viac o jej živote ako mi bola ochotná sama prezradiť.
Niekedy Margret zvykla priniesť starú, veľmi hrubú knihu. Dodnes neviem aký názov mala tá kniha a viac ako príbeh v nej ma vždy fascinovalo jej čítanie. Čítala mi keď som bol smutný, veselý...keď som nemal náladu na nič a na nikoho. Čítala tak...akoby od toho poznať ďalší príbeh z knihy závisel život všetkých naokolo. Počúval som ju vždy rád. Niekedy sa stalo, že prestala čítať a začala sa veľmi hlasno smiať. Nechápal som prečo to robí...ale vždy to vo mne znovu vzbudilo pozornosť a túžbu poznať zmysel toho čo číta.
„Sú to jednoduché príbehy...však?“ spýtala sa ma. „Neviem...niekedy tomu o čom čítaš nerozumiem...“ prezradil som jej. „To nevadí...niekedy ani ja...ale sú to pekné príbehy.“ dodala Margret a znova sa zahľadela do knihy na svojich kolenách. „Áno, to sú.“ prikývol som.
„A keď dohral posledný klavír nastala noc...“ dočítala posledný príbeh, zatvorila knihu a pozrela na mňa. Usmial som sa na ňu a povedal: „Mám rád tvoje čítanie...“ „Ďakujem.“ odvetila a zbalila knihu do malého kufríka ležiaceho na zemi. „Nezostaneš dnes trochu dlhšie?“ spýtal som sa jej neisto. „Nemôžem...“ povedala bez vysvetlenia. Vzala si kufrík a odkráčala dolu ulicou. Sedel som tam až kým sa nezotmelo. Dym z cigary napĺňal moje vnútro a i keď som sa ho starostlivo snažil vydychovať, akoby mi vždy trochu z neho ostávalo v hrudi. Premýšľal som čo bude teraz...premýšľal som či ešte príde...
Komentáre