milovana

Šumí dážď a o podlahu

sivú vodu triešti.

Úzkosti nás obletujú

ako kŕdeľ vrán.

Ako kavky polonahú

vŕbku pozdĺž cesty.

Šumí dážď a vetry dujú

srdcom dokorán.

Kavky, kavky, kde letíte?

Kam sa žiale tratia?

Či tá pieseň na varyte

celá zahynie?

Či ju roky požehnané

ústam prinavrátia?

Či si ešte zaspievame,

či už ani nie?

Neznáma reč mi blízkou hudbou znela

z jej úst a tiekla pomaly,

krúžila vôkol bezradného čela.

A potom sme sa bozkali.

Zašumel gaštan teplou nocou nemou.

Zvonili v diaľke tramvaje.

Zem, Bože, všade láskavou je zemou.

A žena všade krásna je.

Jak v búrke klas sa na rameno schýli,

jak premožený plný klas.

Hodiny z veží desať hodín bili

a ktosi prešiel popri nás.

Pohliadol, postál na stíchnutej ceste.

Potom sa usmial z ďaleka.

Ale ja nikdy nevidel som ešte

tak trpko smiať sa človeka.

A odišiel, šiel, dvadsaťosemročný,

podivne kloniac ramená.

A po dlažbe mu dlhým tichom nočným

klopkala noha drevená.

Bol muž.

A muž bol okom vidiaceho.

Je štetec, jeho obrvy.

Pochváľme štetec príbuzenstvom jeho

po osude a po krvi.

Zobáčik orlí

do ničoty kľuje

a ozobáva farby osudie.

Presne i naslepo,

sám seba prekvapuje.

A nikdy, nikdy dosť mu nebude

tých prekvapení.

Pane, akou nehou

sa šklbú krídla, ešte zložené

nad nekonečnom plátna matičného,

kým započne sa malé stvorenie!

Už vyvoláva tvary po mene,

nad slepým plátnom on, vidiaci už, chodí

a vydelí: tu bude zem, tu vody,

tu bude maliar, až po hrob obnažený,

tu prízračný a ťažký oblak ženy

popŕcha milosťou...Ach, nahá, smutná žena,

ty Pallas Aténa, ty z čela narodená!

Tá hlava, ktorá vykonala, kto si,

na svojej prilbe čierny chochol nosí,

pochváľme ho,

pochváľme štetec!

Je návnadou

a s mužom pohráva si,

už ako reťaz rinčí sloboda.

Lapený maliar jeho hrotom tasí

na šiju večne zdorujúcej krásy,

až ju....?

Nie, seba. Seba ubodá.

A nad mŕtvym sa zdvihne úroda

a ničím nezradí, čo šepkal jeho úžas:

že žezlo muža je i barlou muža.

Nič o tom nevie oko,

pozdraví,

s hostiou krásy na jazyku,

žasne.

Pochváľme štetec

príbuzenstvom básne

na trpkej ceste do slávy.

Nemusíš mi svoje srdce luhať.

Hľa, už trúbi súmrak z pažití.

Ako dúha zájdeš, ako dúha,

až sa mojich chlebov nasýtiš.

Nemusíš, veď nezlorečím, žena,

nerúham sa v hrubej nevôli,

nepadám ti, prosiac, na kolená.

Prebolí, no čože, prebolí.

Vychladla tá krutá žhavosť skrytá

zlé jej iskry mŕtve vo mne sú,

že jak stáda cestu na kopytách

cudzie ústa mi ťa roznesú.

Sýť sa, sýť, kým blčí požiar v oko,

v brehoch žíl krv špliecha v čerení.

Čo som dal, ja dal som bez nároku.

Odídem jak lístie v jeseni.

Na cestu mi ľahký dáždik šuští.

Útlym hrdlom vŕbka zanôti.

Nezahyniem, dá Boh, v tvojej púšti,

neodvisnem v slučke samoty.

6. Rozlúčenie

Mám ústa plné tvojich úst.

Mám dlane plné tvojich dlaní.

V lebke jak vietor v roklinách

mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.

Odpusť, tak odpusť. Skončené.

Stud ostrú čepeľ vo mne tasí.

Vo chvíli toľko tušenej,

že kríž môj vidieť musela si.

A hoci teplom záludným

nás plachá nádej vo snách hreje,

ten, kto ti povie: zabudni,

je pravdivejší od nádeje.

Deň, ktorý tepe do zmyslov,

jak rozvíril, tak stíši boje.

Z úst zlíže penu horkých slov.

A z tváre oheň slzy tvojej.

7. Október

Dni ako blizňaťa sa zimomravo túlia.

Uzučkým potrubím pomalý crnká čas.

Po chrbte holých lúk sa jeseň rozkotúľa

s píšťalou meluzín, s paletou žltých krás.

Oblohu spadnutú si oprie o hrot veží.

Pri dňoch pastieri rozprávku vybája.

Zem krotká, zronená, jak šesťnedielka leží,

prsníkom úrody potomstvo pridája.

Jej brázdy sčernené sa ako veniec točia.

po čele planéty, pokojom zaliate.

Mier živý, živý mier dýchajú do storočia

cez bubny mláťačiek, cez šípky strapaté.

Zaspala rodička. Zaspala tvárou k nebu.

Raz pluh ju vo spánku na líce obráti.

Vážne a po prstoch v nej kavky chlieb svoj hrebú.

Už sa jej nesníva chudoba úvratí.

Už sa jej nesníva tá dávna pieseň medzí.

Bútľavie v plytčinách zodratý starý čln.

Rásť bude táto zem, odetá do nevädzí,

v šepote klasov a k materstvu nových zŕn.

8. Jesenné listy

Čo bolo treba oznámiť,

je oznámené.

Čo bolo treba povedať,

sa rieklo.

Čo ďalej s tým?

Nič pre pamiatku clivú.

Zem neodkladá listy do archívu.

prečíta, zhúžve,

potom odhodí.

Zem nemá spleen a nevie odchody.

Zem pozná dážď i rosu.

Ale slza?

Len človekovi v očiach zasvieti.

Je smútok ľudský

smútok pamäti.

9. Verš

Lomí sa život na ostrej hrane dýky.

A tam je jeho tragika,

tam jeho triumf.

Kvet prší na pomníky.

Spievajú ústa básnika:

Zas jedna bolesť slzy porodila.

Vrhla ich do tvár publika.

A čo je pravda?

Rozprávková víla,

ktorá nám večne uniká.

Photography: http://www.zahumensky.com/osobne/osobne.html