V tom zazreli sme ostrovy nádeje presvitajúce pomedzi konáre pokánia a obetných stolov. To oni delili naše staré túžby zaslepené vidinou mamony od túžob po láske v stravujúcom ohni milosrdenstva. Všade navôkol rozvoniavali pestrofarebné kvety. Vo chvíli keď už nik nedúfal na návrat sa v ovzduší našich duší zrodilo vášnivé odhodlanie vstúpiť hlbšie. Azda nám vtedy chýbala svätá bázeň pred tým čo by sme mohli uzrieť srdcom tak otvorene citlivým pre krásu. Ako sme však kráčali dlhšie, vedomie o nás samých rástlo. Onedlho sme narazili na húštinu zahalenú do mraku hmly. Cestu sme si teda začali prácne vysekávať slovami, pričom sa nám zdalo, že húština nemá konca. Naše srdcia opantávala pochybnosť či ostrovy nádeje, ktoré sme sprvoti z diaľky pozorovali s toľkým nadšením, nie sú len falošnou ilúziou.
Zem pod nohami sa zmenila v lepkavé blato. Nepríjemne sa usádzalo na chodidlá a každý krok nás stál čoraz väčšiu námahu. Zostali sme stáť. Ktosi zašeptal aby sme sa vrátili späť. Vánok čo dovtedy pokojne kolísal konármi stromov sa odrazu zmenil na desivý víchor metúci so sebou všetko naokolo. Dotkli sme sa krvácajúcich kráterov vlastných tiel. Bolesť sa vpíjala ešte hlbšie. Nepamätám si kedy víchor ustúpil... no viem, že až keď myseľ rezignovala vyšlo slnko rozjasňujúce oblohu a jasne zasvietilo aj na naše pochybnosťami zmietané duše.
Ale čo ak to rozhodnutie kráčať vpred bude ešte veľa bolieť? Čo ak tie dušu sužujúce obavy utíchli len na chvíľu? A čo ak nikdy nespoznáme skutočný zmysel našej cesty sem? Budeme i tak kráčať ďalej?
Všetky tie otázniky nad našimi hlavami doliehali rovnako ako predchádzajúci vietor, no niečo hlboko v nás sa zmenilo. Stáli sme tam už nie vlastnou silou z presvedčení včerajškov...ale mocou jedinej živej predstavy. To ona nás v to ráno uchvátila natoľko, že sme boli v okamihu ochotný zložiť všetky bezpečné útržky niekdajšieho života k jej nohám. A krása tejto jedinej predstavy nám prenikala srdcia.
Skutočný život v slobode...
http://www.youtube.com/watch?v=YpUu6afyUaQ
Komentáre