milovana

Ďalšie ráno veľmi silno pršalo. A potom aj to ďalšie a ďalšie. Keď sa konečne po týždni opäť vyjasnilo, čakal som, že opäť príde. Neprišla. Sedel som tam na okne deň čo deň a dúfal, že si na mňa spomenie. No každým ďalším dňom sa vytrácal kúsok z tejto nádeje. A pritom som o nej nevedel vlastne skoro nič. Poznal som síce jej príbehy, no ako vravím, mnohým z nich som vôbec nerozumel. A tak som sa snažil rozpamätávať sa aspoň na jej čítanie.

Určite ste si všimli, že niektorí ľudia majú veľmi nebezpečne pokojný hlas...a tak keď rozprávajú neovládnete sa a začnete zívať. Nie, že by rozprávali nudné veci...to nie...robí to ich tón v hlase...ona nemala takýto hlas. Nemala ani hlas, ktorí by na mňa podvedome kričal: „No tak ma už konečne počúúúvaaaj!!!“ ...Nie, nič také. Jej hlas bol iný... Dovolím si povedať, že jej hlas voňal... a síce sme sa vždy zhovárali len cez ulicu...jeho vôňa napĺňala moje vnútro prívetivosťou a tým, čo sa niekedy ľudia boja pomenovať. Možno si to len nahováram...možno to všetko bola iba akási ilúzia prameniaca z mojej túžby s niekým byť...či niekým pre niekoho byť.  Nech už to bolo akokoľvek...Chýbala.

Občas sa mi zazdalo, že ju už už vidím prichádzať... Premýšľal som kde je, čo asi robí... premýšľal som nad slovami, ktoré zvykla hovoriť. Niekedy tak prosté a inokedy tajuplné ako hviezdami posiata noc.

Dookola som si púšťal staré platne a pozeral sa z okna. Akoby sa nič nedialo...žiadne zmeny... iba tie, čo som videl za okenným rámom. Po čase sa mi už zunovalo sedieť na okne a s hompáľajúcimi nohami čakať na niečo čo už nie je. A tiež už bola zima. Pochopil som, že viac nepríde a tak som sa s tým pomaly zmieril. Píšem “pomaly“...lebo viem, že zo stratou tak vzácnej bytosti sa nedá nikdy úplne zmieriť. Dni plynuli tiež akosi pomaly...ale predsa. Po zime nastala jar. Vonku všetko kvitlo. Mladý páni sa ruka v ruke viedli s dámami po korze. Pod oknom to znova viac ožilo. Aj moje nudou zaprášené srdce po čase prestalo šedivieť a pustil som sa znovu do komponovania. Chyžná obľubovala Vivaldiho štyri ročné obdobia a tak som jej ich zvykol občas zahrať len tak pre radosť. Vždy keď som mal nový námet na skladbu, sadol som si a počúval ako mi znie v srdci. Niekedy to boli veľmi smutné motívy...no vždy som ich s radosťou vpisoval do notového papiera a tešil sa, že možno raz...

V jeden večer sa mi prisnilo ako je tu v izbe... sedí na stoličke pri klavíri, točí sa na nej, smeje sa a jej kučierky nadletujú vzduchom ako kŕdeľ holubíc. Jej smiech sa rozliehal po celom dome. Ach Bože, aký som bol šťastný, že je opäť tu...pri mne...so mnou...

Bol to len sen. No keď som sa v to ráno prebudil a sadol si za klavír, ruky sa mi chveli akoby chceli niečo veľmi dôležité povedať... Nerozumel som tomu. Potil som sa a srdce akoby už už chcelo vyskočiť ústami z mojej hrude. Postavil som sa...podišiel ďalej od klavíra a pootvoril okno aby som vpustil dnu príval čerstvého vzduchu. Potom som si znovu sadol za klavír. Položil som prsty na klaviatúru no vtom to chvenie znovu začalo. Zahral som kúsok z toho čo mi znelo hlavou od kedy som sa prebudil a opäť som vstal. Pozrel som na nástenné hodiny. Bolo deväť hodín. „Musím pokračovať.“ povedal som si pošepky a znova sadol ku klavíru. Hral som a nevnímal viac čas. Hral som ...prsty sa hrdo prechádzali klaviatúrou sem a tam. Chvíľku skákali radosťou a po chvíli sa vášnivo prepletali pomedzi čiernobiele schody s nadšením akým si len dvaja zaľúbený dokážu všetko to krásne povedať. Predbiehali sa v tom kto viac ľúbi a pritom nehľadeli na nič čo sa dialo okolo.

Vtedy tam v tej pochmúrne tmavej izbietke môjho otupným životom ubitého ja, moje srdce rukami rozprávalo ten najúžasnejší príbeh všetkých čias. Príbeh o tebe, Margret. Kreslil som ťa dotykmi na klaviatúru mojej duše a dúfal, že nech si akokoľvek ďaleko počuješ...že počuješ ako hrám len pre teba...o tebe...