„Dobré ránko :) dnes ťa čaká veľký deň!“ pozdravila som svoju nevyspatú podobizeň v zrkadle.
Samozrejme, že som nespala ani päť minút...keby sa dalo!...a tak som pozerala von oknom a už štvrtý deň čakala a dúfala, že dnes možno predsa....Už už keď som chcela odísť od okna zazdalo sa mi, že predsa!!!! Ale bola to len moja preds(t)avivosť a ja som sa jej na chvíľu rozhodla uveriť. Keď hviezda dopadla povedala som jej prvú časť z môjho zoznamu a dúfala, že to platí aj keď to neprekročilo realitu skutočného času a priestoru.
Bolo 3:30 trnafského času...Obliekla som si tvár do make-upu značky DECENTNOSŤ a vyčesala si vlasy ala SLEČNA skoroMAGISTRA :) pretože váš výzor na skúške je polovica úspechu... že prečo tak skoro? Pretože bolo treba ísť tlačiť posledných päť papierov môjho obkecu na prezentáciu do nonstop netkafe...veru kafe som si už nestihla urobiť a tak som vyrazila na bus...tetušky v buse na mňa pozerali ako na čierneho pasažiera. Predpokladám, že ich ranná posádka bola každý deň tá istá a ja tam sedela s príšeleckým výrazom a mojou nenápadne červenou maxi kabel(k)ou v ktorom sa niesol môj NOTbuk.
Ako som kráčala cez mesto chôdzou postreleného kowboja (to ten ťažký náklad v kabelke) míňala som jeden zaľúbený párik za druhým. Som pochopila, že o takomto čase šli z diskotéky keďže cez prázdniny aj v stredu bývajú. Juuuj prázdniny...ani neviem, že boli! Keď som zistila, že v tej nonstop kaviarni to dnes zas až tak nonstop nevyzerá, začali stresy. Bolo treba vymyslieť náhradný plán. Vedela som, že v BA do ôsmej nič nebude otvorené a vlak mi tam odchádzal už o pol hodinu. Risknem to! Nastúpila som do vlaku. Medzičasom telefonovala kamoška, ktorej som písala sms čo sa deje. Vraj, že si to môžem prísť vytlačiť k nej do práce. Ehmmm vtom sa vlak pohol a ja som pochopila, že už asi nieeeeee :D prišlo mi to všetko také absurdné, že som sa začala smiať..najskôr tak popod nos, ale potom ma chytil taký smiech, že až ...dusila som sa tam potichúúúčku len aby som nebola za blázna :D ujo čo sedel oproti nechápal...a vlastne ani ja...Zistila som, že keď som v príliš veľkom strese začnem sa kosiť a nejde to zastaviť. Ujo vystúpil skôr než v BA...nuž mohol si veru myslieť o mne všeličo...
Namierila som si to do kostolíka....práve začínala omša o šiestej...bola som plná optimizmu a pokoja...ani sama tomu nerozumiem...Po omši som šla okolo jedného FAX COPY čo máme pri škole...na dverách vy/isel OZNAM : „Počas školských prázdnin otvárame už od 7:30h.“ a tak som tu pol hodku počkala a bolo! Obhajoba dopadla úžasne. Docentka pochválila moju prácu a aj môj vraj „kultivovaný“ prejav počas prezentácie. Nechápala som, keď mi povedala, že to mám za Á. Neovládla som sa a od radosti vybuchla smiechom. Začala sa smiať aj celá komisia a zrazu tie profácke prísne výrazy sa zmenili na vľúdnych milých ujov a tetušky. Bola som nesmierne šťastná. Keď som šla po chodbe taká celá naradostená jeden fajn profesor z fakulty vyšiel zo svojej kancelárie na chodbu a začal sa ma pýtať na celý priebeh obhajoby. Jeho: „No tak vravte! Páčilo sa im to? Aké vám dávali otázky?“ ma veľmi milo prekvapilo. Zo záujmom ma počúval a nakoniec povedal: „Ja som vám to vravel, že to dobre dopadne!“ A teraz takáto plná entuziazmu choďte aj na ostatné skúšky, čo vám ešte ostali!“ Poďakovala som sa a s obavou dodala, že sa dosť bojím ako dopadnú tie ostatné. Už už keď som sa otočila, že pôjdem za ostatnými babami zastavil ma a dodal: „A môžem sa vás ešte na niečo spýtať?“ prekvapilo ma to a tak som len pokývala hlavou. „Tie vety v statuse čo ste mávali na Gmaili...čo to ?!“ Zakoktala som sa a nesmelo odpovedala: „No to sú úryvky z Biblie.“ Pokračoval: „No tak to mi je jasné, ale pýtam sa či to len teraz alebo....?“ „No to už od strednej školy tak...“ Usmial sa a povedal: „No tak si buďte istá, že ten váš priateľ tam hore (ukázal rukou) vám určite pomôže!“ Onemela som. Tento človek čo stál predo mnou je považovaný za experta ohľadom pedagogiky....veľmi uznávaný mladý muž a pritom tak pokorný...ľudský...
Ostatné skúšky dopadli podobne dobre ako obhajoba. Vytiahla som si sqelé otázky. Keď vyhlásili všetky výsledky a profesori nám gratulovali podišla ku mne vedúca katedry podala mi ruku pritiahla ma k sebe a pobozkala na obe líca...“Tak slniečko, budete nám tu chýbať!“ Pozerala som prekvapene na ňu. Na nič iné som sa v tej chvíli nezmohla a tak som povedala len strohé: „Ďakujem, ďakujem za všetko!“ Mala som slzy na krajíčku. Pánečku, kto by povedal, že raz budem plakať za školou?! heh ale neplakala som...V momente keď som vyšla zo školy a uvidela posprejované chodníky pri škole s nápismi Mgr. tak mi to docvaklo :) už som kompletný MaGoR a mám na to aj papiere !!! :D
S ostatnými spolužiačkami sme to boli riadne osláviť. A keďže som nechcela aby sa mi po ceste dačo stalo s mojim NOTbukom miluvaným tak som odišla napokon o trošku skôr z BA ako som predpokladala...ibaže vlak nešiel a tak som sa naspäť odtrepala na autobusovú stanicu, ktorá je úplne na inej strane...V električke ma napadla myšlienka, aké by to bolo haluzné keby po všetkom tomto prišiel revízor...neuveríte... “Kontrola cestovných lístkov prosím!“ mi zaznelo a tentoraz to nebola iba moja fantázia. Jasné, že som si kúpila lístok a jasné, že som si ho riadne cvakla...aaaa....jasné, že som ho hneď potom hodila do maxi kabelky a netuším kam...Ehm podala som ujovi cwikačovi nesprávny...potom ešte jeden nesprávny...a keď ho prešla trpezlivosť aj dôvera v milú usmiatu študentku rázne mi odporučil aby som sa ten PRAVÝ teda pokúsila nájsť. Zatiaľ čo on prezeral lístky ostatných cestujúcich jasom hľadala až sa zo mňa parilo...viete ja...nerobievam si moc často poriadok v kabel(k)ách a priznám sa, že niekedy by bolo fakt treba...Našla som ho! Napokon predsa! Víťazoslávne som ujovi Cwik podala lístoček a vytešovala sa. On len udivene pozeral a poriadne preskúmal lístok. Asi si myslel, že to tu niekto na neho zase po študentsky hrá. Na stanici stálo milión busow a o päť sekúnd mal môj odchádzať...netušila som z ktorej zastávky...ale napokon som ho zbadala a nastúpila. To, že ma lístok vyšiel skoro dvakrát toľko ako lístok na vlak je nič oproti tomu, že som vlastne celý čas stála v preplnenom a hlavne strašne vydýchanom buse, ktorý mal v ten deň asi vyhliadkovú jazdu. Trasa viedla cez všetky možné aj nemožné dediny. No proste hrúza! Ujovi aftobusárovi sa nad hlavou kolísalo 5 rôznofarebných plyšových macíkov so srdiečkom iLOVEyou v strede (inak najväčší gýč, čo kedy kto vymyslel)...desať umelých kvetiniek a jedno ružové plyšové prasiatko...Proste úplné hračkárstvo! Vedľa medailóniku panenky Márie sa hompŕlal obrázok skoroholej tety na papierovej kartičke...Hrúúúza...
No keď som pozrela cez okno...a videla to zapadajúce slnko...tú oranžovo ružovú s ružovo oranžovou...musela som sa usmiať...bola som unavená, make-up rozmazaný, nohy opuchnuté od opätkov, chrbát bolel od buku...ale bola som šťastná! Naozaj šťastná! O to viac, keď sme sa už kooonečne dostali domo. „Home Sweet home“:)
Ešte stále oslawujem...!
Komentáre
gratulujeeem:)))
hanka
milovana:)
Dufam, ze sa pochvalis foto z promocii, ozaj, kedy budu?
Gratulujem
savi aj ja...