V momente môjho rozhodnutia prestať ďalej veslovať podľa despotických pokynov sa všetok ten krik na lodi zdvojnásobil. Nedokázala som počuť už ani vlastné myšlienky...okolo vládol chaos a všetci veľmi hlasne kričali. Bála som sa, ale môjho vesla som sa už nedotkla. Vedela som, že musím vydržať. Krik a plač na lodi začínal byť neznesiteľný...nebolo to volanie o pomoc, žiadna nádej ale iba jednoduché: „Zastav to!“ Aj ja som si želala aby to už skončilo, aby som mohla byť znovu s tebou... Postupne ma však znovu premáhala úzkosť a opantával pocit bezmocnosti...monotónne pohyby veslujúcich predo mnou boli nákazlivé. Chcela som späť do rúk vziať veslo a pokračovať na ceste otroctva no v tom hluku som veľmi jasne znovu počula ako mi vravíš: „Ja som milosť.“
Nevidela som zmysel toho všetkého, ale niekde v hĺbke svojho srdca som vedela, že tvojim slovám teraz musím veriť. A že keď si vravel, že nás môžeš vyslobodiť ak sa rozhodneme prestať počúvať tie zastrašujúce hlasy našej mysle, môžeš to urobiť. Ruky som odtiahla späť a moje telo zostalo úplne bez pohybu. Postupne začal krik slabnúť...znova a znova som si prehrávala hlavou tvoje slová.
V jednu chvíľu všetko utíchlo. Všetko bolo preč. Znovu som sa nachádzala na svojej lodi a ty si stál za kormidlom. Veslujúci otroci...ich otrokári...neznesiteľný hluk...a bolesť...všetko to bolo odrazu už len minulosť.
More bolo pokojné...
Povedal si, že moja loď je skutočne v zlom stave a že takto by sme sa ďaleko už nedoplavili...súhlasila som s tvojim návrhom zájsť do prístavu a nechať ju tam opraviť. Vraj poznáš dobré miesto...
Prístav bol neskutočne veľký...a to množstvo lodí! Niektoré boli skutočne zničené na trosky a niektoré naopak na prvý pohľad vyzerali celkom v poriadku. „Správcom tohto všetkého je jediná osoba!“ vyhlásil si hrdo. „Kto je to?“ spýtala som sa.
„Poznám ho veľmi dobre. Je to jeden z najskúsenejších námorníkov sveta. Jemu sa oplatí dôverovať. Má team svojich ľudí, ktorý sa o tvoju loď dobre postarajú. Nemusíš mať obavu. Keď všetko skončí loď bude môcť opäť vyraziť na more.“ povedal si. Rozhodla som sa dôverovať ti.
„Poď prejdeme sa tadiaľto.“ ukázal si na park pred nami. Ako som šla, zamyslená do seba ani som sa nenazdala a bol si fuč. V parku popri cestičke rástli vysoké stromy. Ako som okolo nich prechádzala odrazu som si všimla, že sa ukláňajú konármi až k zemi. Nerozumela som čo to má znamenať. Každý ďalší a ďalší strom sa mi skláňal. Akoby mi chceli prejaviť úctu. Najskôr mi to bolo nepríjemné, ale po chvíľke kráčania som nadobudla stále väčšiu istotu v krokoch. Nebol si pri mne, no moje vnútro bolo poháňané niečím veľmi zvláštnym. Nebola to celkom radosť či také niečo...skôr zvláštny pocit hrdosti...spokojnosť so sebou...konečne som sa cítila istá sama sebou viac ako kedykoľvek predtým. Vo chvíli keď sa tento pocit vo mne vystupňoval som si nevšimla kameň predo mnou a zakopla som oň. Zrútila som sa k zemi priamo tvárou do prachu. Stromy sa začali hlasno smiať. Konármi ukazovali na mňa a ja som sa cítila skutočne hlúpo. „Načo si ma sem volal?!“ zakričala som do prázdna a áno...hnevala som sa na teba. „Najskôr mi povieš tadiaľto a potom zmizneš preč. Vedel si, že to tu nepoznám. Že môžem zablúdiť. Tak prečo si chcel aby som tadiaľto šla?“ Hlavou sa mi hnalo mnoho otázok....a pocit hanby neustával. Pozviechala som sa a snažila sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať preč. Ako som kráčala späť, tie isté stromy, čo sa mi pred chvíľou falošne klaňali sa odrazu odvracali odo mňa a to ešte viac vzbudzovalo vo mne hnev k celej tejto hlúpej skúsenosti. Nenávisť mnou prerastala a ja som cítila nie len hnev na teba, ale začala som nenávidieť postupne aj seba. Cesta späť sa zdala omnoho dlhšia ako keď sme kráčali do parku na začiatku. Akoby nemala konca. Zablúdila som? Nohy mi oťažievali a východ som pred sebou stále nevidela. Sadla som si na lavičku pred sebou a zúfala si.
„Prečo si to dopustil? Takto ma znemožniť! Keď si vedel, že na to nemám, prečo si mi dovolil ísť práve tadiaľto?“ Neuvedomovala som si intenzitu svojho hlasu...vlastne som sa našla sedieť na tej lavičke a kričať hnevom na teba. Potom som sa pozviechala a znovu sa postavila, že idem nájsť cestu späť. V tom celé moje telo obklopilo čosi teplé a veľmi príjemné. Všetok hnev akoby sa v momente vyparil z môjho srdca, ktoré bolo úplne zaplavené pokojom a slastným pocitom. Uvedomila som si, že som ťa pred chvíľou obvinila z vlastných chýb a nadávala ti. Ale necítila som žiadne výčitky ani obvinenia. Iba ten príjemný pocit spokojnosti.
„Ľúbim ťa. Presne takúto...keď sa hneváš a hádaš sa so mnou...keď ma oslovuješ Pane a ja cítim, že je to tak pomedzi zuby...Stále ťa ľúbim drahá!“ Usmieval si sa. Začala som sa smiať aj ja. Cítila som sa úplne slabá, ale konečne tak v bezpečí.
„Už som si myslela, že ma tu necháš blúdiť!“ zamrmlala som s trochu odutým výrazom.
„Som s tebou stále...len nie vždy ma vnímaš.“ povedal si a ďalej si pokračoval: „Neopýtaš sa ma na to, čo sa práve udialo?“ pozrel si sa na mňa a čakal čo odpoviem. Veľmi dobre si vedel, že to je presne to, čo som sa ťa chcela spýtať...
„No hej, chcem to vedieť. Nerozumiem vôbec aký to malo mať zmysel. Takto ma zosmiešniť!“ povedala som a znova bolo v mojom hlase cítiť pozostatky hnevu.
„To nie ja. To ty si chcela kráčať sama...“
Nenechala som ťa dopovedať a vyhŕkla som: „Lenže čo tie stromy? Ha?“
Čakala som zvedavo na tvoje vysvetlenie.
„Sú ako ľudia...sú až príliš “ohybný“. Chvíľku tak a chvíľku inak. Jeden deň ťa vynášajú do nebies...chvália a klaňajú sa tomu čo si dokázala, urobila, povedala...a druhý deň sa ti smejú ak sa niečo pokazí. Bola si si istá tým, čo si o tebe myslia oni. Však? Ale táto istota je falošná. Chcel som aby si pochopila, že podľa ich mienky sa riadiť nemôžeš. Sú schopný ti pripočítať zásluhu za veci, o ktorých si ani ty sama netušila...a na druhej strane to isté vedia urobiť aby ťa obvinili.“ vysvetľoval si mi.
„Hej poznám to...ale prečo som si to mala takto znovu uvedomiť?“
Odpovedal si: „Bola to akási príprava na súši, skôr než znovu vyrazíme na more. Nedovoľ aby ťa v plavbe ďalej motivovali pochvalné slová iných, rovnako ako nedovoľ aby ťa zničil výsmech a ich hanenie.“
„Ale ja predsa potrebujem vedieť, čo hovoria na môj život iný!“ odporovala som ti a ty si mi na to veľmi jasne povedal: „Môžeš to vedieť, ale nenechaj sa tým viesť.“
„A čo ma teda má motivovať ísť ďalej?“ spýtala som sa
„Ak sa necháš opantať názorom iných na tvoju plavbu...časom sa stane, že stratíš tú vzácnu túžbu po slobode na mori, ktorú ukrývaš vo svojom srdci. Nikam sa nedostaneme ak budeš iných počúvať viac ako svoje srdce. Nemáš ho tam náhodou! Je to veľmi dôležité miesto v tvojom vnútri. K nemu sa prihováram, keď spolu rozprávame. Ak bude preplnené túžbou páčiť sa iným...nebudeš sa už chcieť páčiť mne. A napokon nebude ani miesto, ani čas aby sme ďalej budovali náš vzťah. A potom jedného dňa odídeš.“ zosmutnel si.
Prekvapilo ma z akou istotou to všetko hovoríš. „Asi si už takto stratil mnoho lodí...hm?“
Neodpovedal si...sklonil si hlavu aby som nevidela to ako veľmi ťa to dojíma. Smútok sa odrazu rozptýlil všade naokolo nás. Zodvihol si hlavu, vzal moju dlaň do svojej a priložil ju na svoju hruď, na to miesto kde ukrývame srdce. Pocítila som v srdci veľmi bolestivé bodnutie. Pozrel si sa mi do očí a povedal: „Takto veľmi. Nie je deň ani noc...nie je ani sekunda kedy by to nebolelo. Nedá sa zabudnúť ak skutočne miluješ. Ak naozaj niekoho miluješ nejde to len tak sa zmieriť z jeho odchodom. Chýbajú mi. Oni aj ich lode.“ Po prvý raz som ťa videla plakať. Každá slza, ktorá z tvojich očí spadla na zem bola ako vzácny diamant, ktorý sa však dopadom na zem roztrieštil na tisíce kúskov. Bodavá bolesť v srdci už bola neznesiteľná a tak som tvoju ruku odtiahla odo mňa.
„Prepáč, ale nedokážem.“ povedala som.
„Ďakujem, že som dnes mohol s tebou zdieľať moju bolesť. Ľudia tak ľahko a často so mnou prežívajú radostné chvíle, ale oveľa menej sú ochotný so mnou aj trpieť. Ďakujem.“ zopakoval si.
„A kde sú teraz?“ Spýtala som sa na stratené lode.
„Odišli.“ odpovedal si...
„Áno ale kam?“
„Raz ti to miesto ukážem. Ale teraz nie je na to správny čas. Musíš si oddýchnuť, pretože keď bude loď pripravená, vyrazíme opäť na more.“ vysvetlil si mi a na tvojej tvári sa znovu zjavil jemný náznak úsmevu.
„A ten príjemný pocit v momente, keď som sa postavila z lavičky a chcela kráčať späť? Čo to bolo?“ spýtala som sa napokon
„Moje objatie.“ povedal si...
.
Komentáre
Máš krásny design :)
P.S.: Ja mám Online shop s náušnicami a príveskami... Bola by som rada, keby si ma navštívila :)
Krásny príbeh...
savy