Niekedy sú dni keď od vás aj jednoduché hlásky odskakujú podobne ako žabky na ceste...v jednej krajine dokonca pomáhajú prechádzať žabkám z jednej strany cesty na druhú...pamätám si že tam mladý dobrovoľníci pobehujú s umelohmotnými kýblikmi do ktorých žabku naložia a potom prejdú s ňou na druhú stranu cesty aby ju neprešlo auto...a toto robia čisto z presvedčenia že starať sa o bezpečie nevinných tvorov je správne... asi skutočne je...
Dnes jeden môj veľmi dobrý kamarát vravel že jeho otec žije z minulosti...že často sedí v izbe a len tak povie že a pamätáš sa vtedy keď sme...a tak...povedala som že to je milé ale on že vraj...no hej je ale keď takto niekto pri tebe žije už roky...a každá jeho veta začína: „A pamätáš sa vtedy...“ potom to moc príjemné asi nie je...neviem...ja by som celkom rada počúvala niekoho spomienky...v podstate mi to príde veľmi vzácne ak je niekto ochotný sa s vami podeliť o svoje spomienky...je to akoby vás pozýval do svojho sveta...na miesto kde ste s ním ešte neboli a tak aby ste aspoň v predstave mohli okúsiť ako chutila tá perfektná punčová zmrzka...alebo ako krásne zvykol hrávať ten mladý klavírista zo ZUŠky keď ho tam tajne chodievala počúvať pod okná...alebo...ako sme si chodievali vypýtať do bagetárne suchú bagetu...z dramatického krúžku...ako sme ju vyhladovaný celú, takú veľkú dokázali zjesť...a aká bola lacná...a chutná...a ako nám jedného dňa teta predavačka povedala že suchá sa už nedá kúpiť...a my sme boli smutný...lebo to bol náš zvyk...ako sme spolu mrzli na autobusovej zastávke a vytáčali neznáme čísla z telefónnej búdky...a ako sme raz prudko zložili slúchadlo a začali vypadávať peniaze...veľa peňazí...a ako sme sa tam potom vrátili späť, lebo sme mali výčitky svedomia a snažili sa tie peniaze nahádzať naspäť do telefónu...len aby sme mali čisté svedomie... alebo...no a tak...
Je to zvášne...že ja tiež už tri roky žijem z minulosti...našla som sa v tom...že tiež akoby nežijem realitu...a stále akoby sme sa stratili sami sebe včera...nie pred troma rokmi...je to už tretie leto...budú to tretie Vianoce...ako veľmi som sa tešila že možno budem iná...že byť bez teba ma zmení...že možno nájdem viac samú seba...no mám pocit že...že sa už strácam aj sama sebe...že moja snaha ukryť sa hlboko pred týmto svetom...a pred všetkými tými boľavo riskantnými vzťahmi ...že je to všetko také zvlášne... asi existujú fakt ľudia čo príliš milujú...možno som jedným z nich hoci priznať si to mi príde tak ťažké...asi ako priznať sa k trestnému činu...
Na každého človeka v mojom živote mám príliš veľa spomienok na to aby som ich dokázala pochovať jednou hrsťou hliny...nedokážem pochovať ani jeden zo vzťahov čo som kedy mala...lebo...príde mi to podlé...tváriť sa že nie sú a že nikdy neboli...pamätám si ako som prespávala u jedných kamošiek našich čo boli vlastne sestry.....z mojej niekdajšej nie moc slávnej partie...a ako sme sa tam večer rozprávali až do rána o všetkom možnom...a ako mi bolo dobre keď oni spomínali a ja som sa na chvíľu mohla stať súčasťou oživenia ich spomienok...hmmm...vravel si mi že keď sme už rok spolu neboli a vykladal si tovar...že odrazu si ma zacítil a že si sa otočil s takým rozbúchaným srdcom, že to som ja...no bola to len nejaká pani čo mala moju voňavku...a že...tak veľmi si chcel poznať aspoň ako sa volá tá vôňa...mala som ju prvý krát keď sme sa stretli...a je to celé srandovné...lebo som ju dostala od spolužiačky ako darček za nejaký dobrý skutok či čo...sa mi chcela odvďačiť..a keďže jej mama robila v drogéke doniesla mi veľký tester voňavky, ktorú si tam nik roky nekupoval...a ja...pamätám si ako som si jej vždy striekala tak prehnane veľa, lebo mi prišla že ani nevoní...paradoxne, lebo to bola taká strašne svieža kvetinová vôňa...presne taká aké nemám rada...ale ty asi áno...heh a keď si potom tak skúmal, že ako sa volá...a jediný nadpis ktorý bol na flaštičke nezošúchaný bol že TESTER...pamätám si ako som ti na naše posledné Vianoce kúpila konečne tú sľúbenú kravatu...a ty mne tie diamantíkové náušničky...čo si kúpil v hračkárstve...pamätal si si že som ich tam chodila furt očumovať...a tie Vianoce sme sa pohádali...a a tak sme sa stretli len na zastávke autobusu pri našom dome...a zaželali si krásne sviatky...a mne bolo z toho tak strašne smutno...a dali sme si tie naše darčeky...a neskôr sme sa smiali, že ako typicky mužský a ženský darček sme si dali...a že možno aspoň nimi zmúdrieme a prestaneme sa handrkovať za kraviny ako malé deti...alebo pamätáš ako si sa raz strašne začal smiať v prostriedku našej hádky? hehe a stáli sme na okraji cesty...a totálne psycho situácia a ty si sa začal smiať...že vraj mi vôbec nesvedčí keď sa tvárim tak vážne...že vraj vyzerám pri tom strašne smiešne...a vieš že aj ty si vyzeral smiešne?
Ja tomu vôbec nerozumiem...neviem prečo sa zastavil na tri roky čas...prečo sa mi to zdá všetko stále ako včera...vidím ťa furt v tom smiešnom kovbojskom klobúku (čo si v to leto tak rád nosil) a v tej košeli odomňa ako sa tam opieraš o ten plot a neveríš tomu čo vravím...a vlastne ani ja neverím...a keď som potom prišla domov čakala som ako sa veci zmenia...ako nás tie veci okolo zmenia...a je to paradox ale som tá istá...ako to?
Nedokážem pochopiť ako môžeš dookola počúvať tie vianočné koledy čo vám hrajú pod oknami z radnice...celučičký december...ja by som sa z toho asi zbláznila...vieš veľmi dobre ako nenávidím Vianoce...ako mi to príde všetko hlúpe...a gíčové...ale táto zima je pekná nie?
Vo Varšave bolo strašne veľa snehu a ja som len tak smutne premýšľala, že u nás isto bude iba plačkanica a zrazu že waw. Táto zima je taká čarovná...lebo hoci je vonku fakt že zima a ja zimu neznášam...nie je mi zimno...neviem ako to ale nie je...hmmm...
Chcela by som dakam písať listy...ale nemám kam tak aspoň píšem sem...že sa nič nezmenilo...že hoci tri roky je dosť dlhá doba....že som stále tu...tá istá...nemenná...a a a hnevá ma to...hnevá ma že sa nehýbem...že neviem vykročiť vpred...že neviem prejsť na tú druhú stranu bez toho aby ma nezmároval nejaký kamión na ceste...
Ps. Najprv som chcela byť lekárkou... potom učiteľkou... archeologičkou... herečkou... speváčkou...tetou v knižnici...kvetinárkou...a teraz...tuším že...neviem byť ani sama sebou...no chcem byť s Tebou Bože, aby som sa raz mohla stať verným odrazom Teba...
http://www.youtube.com/watch?v=JArsP7o_ZhE&feature=BF&list=PLC7388AAB191C688A&index=4
Komentáre
...