milovana

kráčala po vrcholkoch hôr

prekračovala rieky akoby to boli farebné stuhy pod jej nohami

vlasy jej plávali vo vetre

rozsnežilo sa

stála na priedomí toho, ktorý voňal po spomienkach

a snívala...

vojsť dnu ?

krivky jej nosa pošteklilo

jarné slnko vykukujúce spod mrakov

počasie sa striedalo spolu s jej náladami

a stromom rástli vlasy tiež...

niekedy dávno

snažila sa prilepiť im späť

všetky tie popadané listy

jeden po druhom

no teraz už nie...

Čas sa prechádzal po piesočnej pláži

a uzdravoval rany po búrke

letmým dotykom

končekov prstov

hladil kúsky z toho čo zostalo...

keď Niekto veľký raz o nej sníval sen

presne takáto mala byť

 -------------------------------------------------------------

Snažila som sa to tu vymazať...odrazu ma desilo, že iný vidia do môjho života...a často možno viac a hlbšie ako vidím ja sama...a potom som časom pochopila, že keď máte pevný Prístav niet sa čoho báť...tak pomaly odchádzajú aj ďalšie absurdné strachy s ktorými som si posledné roky tykala...až si pripadám konečne neskutočne obyčajná a strašne sa mi to páči...ako malá som vždy chcela liezť po stromoch no bála som sa...všetky sa mi zdali akési privysoké...pamätám si potom tú nedeľu keď sme po omši konečne liezli po čerešni...strašne sme sa snažili byť nenápadné keď na nás z okna pozeral ten ujo ktorému patrila záhrada do ktorej sme sa vlúpali...a potom ako rýchlo sme museli zdrhať...a ako som si tam zašpinila to moje obľúbené tyrkysové tričko...a ako som sa ho potom doma snažila vyčistiť až tak poctivo, že som do neho vydrala dieru...

Pred pár dňami sme liezli znova na stromy...ako malé devčiská...prišla si a vravela, že všetko je také hrozne ťažké...smutné...šedé...ako ti chýba D. a ako by si ho chcela a nechcela zároveň...ako ťa napĺňa každý deň s ním nádejou...ako nechceš čakať kedy sa rozídu...ako nechceš byť tou druhou...a potom som zahlásila VRAŤME SA ZNOVA NA STROMY...a ty si sa postavila zo všetkého toho smútku a usmiala sa s iskrou v očiach...vedela som, že ťa nebudem musieť prehovárať...a odrazu sme sedeli na konároch ako také staré vrany...a krákali o našich boľavých kráteroch...ako veľmi nám chýbajú staré lásky...ako je svet už neskutočne iný...ale aj to že všetko toto boľavé...a šedivé...nás učí nebáť sa samoty...a dostalo ma to tvoje: „Vieš teraz už viem, že mám samú seba...ak by sa náhodou dačo stalo...zvládnem to...vieš keď som bola obklopená ľuďmi plnili ma...a teraz mám iba seba...a samozrejme Boha...a je to takto dobré! Už sa toho nebojím. Proste viem, že svet sa nezrúti.“

Neviem ako nazvať toto obdobie...ale prechádza ním polovica mojich kamarátiek v rovnakom  veku...možno...sa zmierujú s faktom, že majú už dosť rokov na to aby mohli skutočne milovať, no i tak to akosi nejde...vidím to všade naokolo...

...keď spievam život dáva zmysel...každá tá bolesť..obeta...slzy...každá tá skúška...trápenie...všetko to má odrazu význam...aj keď to neprestáva bolieť...je to cenné...a zistila som, že po čase keď to prijmete aj tá najväčšia bolesť vo vás začne plodiť neskutočný pokoj...nie nemyslím apatiu...ale taký ten bolestný pokoj vyvierajúci z nádeje, že raz znova bude dobre...

To čo sa deje...akoby sa už dlhý čas dialo mimo mňa...je to ako film...od kedy som sa vzdala môjho a tvojho Dobra pre to moje a tvoje Najlepšie...odvtedy to všetko naokolo tak strašne bolí...vždy na chvíľu tú bolesť dačo alebo dakto utíši...ale len na chvíľu...a tak...začínam sa pohrávať s myšlienkou, že čo ak sme boli skutočne pre seba stvorený?...a že čo ak by sme sa teraz už vedeli milovať bez toho aby sme jeden druhého tou láskou dusili?

Vzdala som sa ťa a teraz po rokoch  si neviem spomenúť že prečo...? Myslela som, že so mnou zošedivieš a zomrieš...Boh vie ako strašne mi chýbaš...

Má to takto byť?

http://www.youtube.com/watch?v=PCLERYzJsYA