Nesmejem sa, neplačem, nehnevám sa...iba som. V rukách Boha som rada že som. Ostatné začína pomaly plynúť mimo mňa. Poznám ten pocit a viem že nie je správny...no neviem sa mu ubrániť. V poslednej dobe sa vlastne nemám ani s kým podeliť o to čo prežívam- ak niečo prežívam. Na úvod by som rada povedala, že neznášam extrémy. Zabíjajú totiž vo mne tie malé vzácne úlomky čohosi čo ešte nestihlo zomrieť.
Chvíľu obťažovania z mojej strany hádam prežijete...potom si pôjdete uvariť kávu a už sa račej dnes nikoho nebudete pýtať AKO SA MÁŠ?
Poznám iba jedného človeka, ktorý sa to pýta naozaj- pretože NAOZAJ chce vedieť ako sa dotyčný má. Tým ostatným odpovedám, že dobre. Ich to uspokojí...a mne to aspoň nevnáša naivnú nádej, že by to niekoho naozaj zaujímalo.
Nemám sa dobre. Je to paradox...no čo je na tom najkrajšie, že Boh aj tak odomňa neuteká. Nevadia mu moje pesimistické nálady či chyby. A tak tu spolu SME. A v podstate nám je dobre...aj keď...
Zomieram svetu, ľuďom (komplet) a svojim túžbam. A toho posledného sa začínam asi najviac desiť. Možno ostane aspoň to božie vo mne...a možno už nič. Každopádne viem, že už som si tým prešla milión krát a miliónty prvý je to rovnako dôležité ako ten prvý. A tak sa nebránim. Prijímam to.
Bola som mesiac PN. Z mne známych príčin som zoskočila z múrika, lebo som myslela, že to bude romantické...a skončila som na druhý deň cca na mesiac o barlách. Už je to fajn. Chodím! Čo nie je bežná vec drahý moji čitatelia. Pretože to či stávame a či sedíme...či dýchame to je všetko často aj dosť mimo našich rúk. Zároveň nám Boh udelil nesmiernu moc ovplyvňovať chod a dej nášho sveta- života a pokiaľ sa budete hnať za všetkým tým DOLEZITYM tak vás môže zraziť k zemi tiež. Verte bude to menej bolieť skôr než neskôr. Myslela som si, že najdôležitejším je moja práca...lebo mi dávala pocit, že ma konečne niekto bezbranný potrebuje. Že niekomu chýba keď nepoviem, že ho ľúbim, či neprikryjem keď si pôjde poobede zdriemnuť. Keď mu nepoviem rozprávku o Sabinke...keď mu nenatriem pastu na zubnú kefku. No tak ako som sa dozvedela od môjho ortopéda: „Je to kruté, ale je to tak, každý je už nahraditeľný.“
No čo vám poviem. V mojich naivných nadšeneckých 26tich aj dačo mi to pripadalo ako facka na hubu. A poriadna. Bolo dobre...celý čas som Bohu vravela, že nechápem ako ma mohol takto vyradiť z hry...tri koncerty v nedohľadne... a že aký mi často pripadá neschopný, keď dovolí čosi takéto. No jednoducho som sa s ním prvý týždeň iba hádala. Sama...len ja a moje steny. To bol asi najťažší týždeň...potom ten druhý som zistila, že choroba má aj výhody...môžete prespať každý deň na tabletkách od bolesti bez toho aby vás ktosi obvinil, že sa flákate. Naopak, ešte vás pekne krásne poľutujú. Tretí týždeň som zistila, že choroba má aj ďalšiu výhodu...a tak ma chodili navštevovať ľudia, o ktorých by som nepovedala, že naozaj aj prídu. Keď sa dalo...veľmi mi pomáhal aj on - môjho srdca šampión...veľa mi pomohol...nakúpil...vypočul...strávil so mnou sviatky. Tie najkrajšie aké som kedy zažila. Mimochodom...ako to sem píšem...ešte stále sa mi ligoce na stolíku stromček...a ešte stále sú pre mňa Vianoce. Zasekla som sa niekde tam...kedy nebolo nič dôležitejšie ako byť spolu...
Dnes ho pôjdem odzdobiť...predsa len sa už začínam pri pohľade na neho cítiť divno...a po nespočetných vyšetreniach prišla odpoveď aj na moje vytúžené PREČO? „Noha je v poriadku, no počas magnetickej rezonancie sme tam čosi našli.“ Tak...aspoň som pochopila, že Boh nie je zas až taký neschopný... a že ten romantický pocit zoskočiť z toho múriku bol jeho podnet...aby mi našli niečo...čo si vo mne tajne rástlo...presne na opačnej strane môjho vykĺbeného, vyvrtnutého a natiahnutého bedrového kĺbu- a to všetko absurdne skrz meter vysoký múrik. Sľúbila som Bohu, že budem svedčiť...a tak to sem píšem...hoci som si povedala, že to ostane tajomstvom...veľa ľudí sa asi modlilo...veľa som sa bála...padlo mi v mysli opäť všetko čo vyzeralo ozajstne...a potom...o pár dní sa moje tajomstvo zmenšilo o polovicu. Len tak...bez liekov...samotná doktorka bola potešená...a tak som potešená aj ja...lebo je to dobrý znak a už sa nemusím tak veľmi báť asi...
Medzitým všetkým som už nastúpila do práce. Nebolo to ľahké, ale tešila som sa na decká a tak som sa snažila vnímať len to. Boli úžasné...sú úžasné...Boh mi skrze nich ukazuje, že hoci je vo svete každý nahraditeľný...v Božom kráľovstve to tak nie je...a že On ma tu veľmi potrebuje...aspoň kvôli nim.
Tento týždeň hoci bolesti nohy už celkom vymizli bol dostatočne ťažký na to aby som včera tri hodiny (nepreháňam) ležala na posteli a čumela len tak do plafóna. Premietalo sa mi všetko čo som pri mojej dobrej vôli pokazila...Ako som neodomkla v práci bránu a deduško jedného nového chlapčeka od nás musel preskakovať plot keď šiel po neho...bol nahnevaný veľmi a jediným tromfom v mojom rukáve bolo pokorné “prepáčte prosím“. Nič viac som nemala. Rovnako ako keď som zle pochopila a zapamätala si deň skoršieho odchodu druhého chlapčeka so škôlky...a tak som ho vedome neuložila poobede spať a on celý čas dúfal a čakal na maminku, že dnes príde pre neho skôr, lebo sa spolu pôjdu na výlet sánkovať. Nahnevaná maminka trpezlivo a potom aj chápajúco vypočula moje: “veľmi ma to mrzí“ a chlapčekovi sa kolegine snažili vysvetliť: A TO PJEČO?
Celú noc som sa budila...bolo mi neskutočne na grcanie, lebo som po práci zjedla čo som nemala...a tak aj táto noc nestála za veľa...no som rada, že som sa prebudila...že žijem...dokonca už aj chodím...nie síce ešte na diaľky...ale chodím...
Je mi smutno...to je asi hlavý dôvod prečo píšem...lebo okrem týchto myšacín som pokazila aj jednu slonovinu...asi...čo ja viem...opäť som chcela len dobre...
A tak sympatizujem so sv. Pavlom, ktorý v Písme spomína, že práve keď sa snaží spraviť dobre je mu zlo nablízku...a spraví opak...možno tiež nechtiac...a možno aby sme si uvedomili, že môžeme ovplyvniť veľa, no stále nie všetko...a tak IBA SOM.
Prajem slnko v duši.
Chvíľu obťažovania z mojej strany hádam prežijete...potom si pôjdete uvariť kávu a už sa račej dnes nikoho nebudete pýtať AKO SA MÁŠ?
Poznám iba jedného človeka, ktorý sa to pýta naozaj- pretože NAOZAJ chce vedieť ako sa dotyčný má. Tým ostatným odpovedám, že dobre. Ich to uspokojí...a mne to aspoň nevnáša naivnú nádej, že by to niekoho naozaj zaujímalo.
Nemám sa dobre. Je to paradox...no čo je na tom najkrajšie, že Boh aj tak odomňa neuteká. Nevadia mu moje pesimistické nálady či chyby. A tak tu spolu SME. A v podstate nám je dobre...aj keď...
Zomieram svetu, ľuďom (komplet) a svojim túžbam. A toho posledného sa začínam asi najviac desiť. Možno ostane aspoň to božie vo mne...a možno už nič. Každopádne viem, že už som si tým prešla milión krát a miliónty prvý je to rovnako dôležité ako ten prvý. A tak sa nebránim. Prijímam to.
Bola som mesiac PN. Z mne známych príčin som zoskočila z múrika, lebo som myslela, že to bude romantické...a skončila som na druhý deň cca na mesiac o barlách. Už je to fajn. Chodím! Čo nie je bežná vec drahý moji čitatelia. Pretože to či stávame a či sedíme...či dýchame to je všetko často aj dosť mimo našich rúk. Zároveň nám Boh udelil nesmiernu moc ovplyvňovať chod a dej nášho sveta- života a pokiaľ sa budete hnať za všetkým tým DOLEZITYM tak vás môže zraziť k zemi tiež. Verte bude to menej bolieť skôr než neskôr. Myslela som si, že najdôležitejším je moja práca...lebo mi dávala pocit, že ma konečne niekto bezbranný potrebuje. Že niekomu chýba keď nepoviem, že ho ľúbim, či neprikryjem keď si pôjde poobede zdriemnuť. Keď mu nepoviem rozprávku o Sabinke...keď mu nenatriem pastu na zubnú kefku. No tak ako som sa dozvedela od môjho ortopéda: „Je to kruté, ale je to tak, každý je už nahraditeľný.“
No čo vám poviem. V mojich naivných nadšeneckých 26tich aj dačo mi to pripadalo ako facka na hubu. A poriadna. Bolo dobre...celý čas som Bohu vravela, že nechápem ako ma mohol takto vyradiť z hry...tri koncerty v nedohľadne... a že aký mi často pripadá neschopný, keď dovolí čosi takéto. No jednoducho som sa s ním prvý týždeň iba hádala. Sama...len ja a moje steny. To bol asi najťažší týždeň...potom ten druhý som zistila, že choroba má aj výhody...môžete prespať každý deň na tabletkách od bolesti bez toho aby vás ktosi obvinil, že sa flákate. Naopak, ešte vás pekne krásne poľutujú. Tretí týždeň som zistila, že choroba má aj ďalšiu výhodu...a tak ma chodili navštevovať ľudia, o ktorých by som nepovedala, že naozaj aj prídu. Keď sa dalo...veľmi mi pomáhal aj on - môjho srdca šampión...veľa mi pomohol...nakúpil...vypočul...strávil so mnou sviatky. Tie najkrajšie aké som kedy zažila. Mimochodom...ako to sem píšem...ešte stále sa mi ligoce na stolíku stromček...a ešte stále sú pre mňa Vianoce. Zasekla som sa niekde tam...kedy nebolo nič dôležitejšie ako byť spolu...
Dnes ho pôjdem odzdobiť...predsa len sa už začínam pri pohľade na neho cítiť divno...a po nespočetných vyšetreniach prišla odpoveď aj na moje vytúžené PREČO? „Noha je v poriadku, no počas magnetickej rezonancie sme tam čosi našli.“ Tak...aspoň som pochopila, že Boh nie je zas až taký neschopný... a že ten romantický pocit zoskočiť z toho múriku bol jeho podnet...aby mi našli niečo...čo si vo mne tajne rástlo...presne na opačnej strane môjho vykĺbeného, vyvrtnutého a natiahnutého bedrového kĺbu- a to všetko absurdne skrz meter vysoký múrik. Sľúbila som Bohu, že budem svedčiť...a tak to sem píšem...hoci som si povedala, že to ostane tajomstvom...veľa ľudí sa asi modlilo...veľa som sa bála...padlo mi v mysli opäť všetko čo vyzeralo ozajstne...a potom...o pár dní sa moje tajomstvo zmenšilo o polovicu. Len tak...bez liekov...samotná doktorka bola potešená...a tak som potešená aj ja...lebo je to dobrý znak a už sa nemusím tak veľmi báť asi...
Medzitým všetkým som už nastúpila do práce. Nebolo to ľahké, ale tešila som sa na decká a tak som sa snažila vnímať len to. Boli úžasné...sú úžasné...Boh mi skrze nich ukazuje, že hoci je vo svete každý nahraditeľný...v Božom kráľovstve to tak nie je...a že On ma tu veľmi potrebuje...aspoň kvôli nim.
Tento týždeň hoci bolesti nohy už celkom vymizli bol dostatočne ťažký na to aby som včera tri hodiny (nepreháňam) ležala na posteli a čumela len tak do plafóna. Premietalo sa mi všetko čo som pri mojej dobrej vôli pokazila...Ako som neodomkla v práci bránu a deduško jedného nového chlapčeka od nás musel preskakovať plot keď šiel po neho...bol nahnevaný veľmi a jediným tromfom v mojom rukáve bolo pokorné “prepáčte prosím“. Nič viac som nemala. Rovnako ako keď som zle pochopila a zapamätala si deň skoršieho odchodu druhého chlapčeka so škôlky...a tak som ho vedome neuložila poobede spať a on celý čas dúfal a čakal na maminku, že dnes príde pre neho skôr, lebo sa spolu pôjdu na výlet sánkovať. Nahnevaná maminka trpezlivo a potom aj chápajúco vypočula moje: “veľmi ma to mrzí“ a chlapčekovi sa kolegine snažili vysvetliť: A TO PJEČO?
Celú noc som sa budila...bolo mi neskutočne na grcanie, lebo som po práci zjedla čo som nemala...a tak aj táto noc nestála za veľa...no som rada, že som sa prebudila...že žijem...dokonca už aj chodím...nie síce ešte na diaľky...ale chodím...
Je mi smutno...to je asi hlavý dôvod prečo píšem...lebo okrem týchto myšacín som pokazila aj jednu slonovinu...asi...čo ja viem...opäť som chcela len dobre...
A tak sympatizujem so sv. Pavlom, ktorý v Písme spomína, že práve keď sa snaží spraviť dobre je mu zlo nablízku...a spraví opak...možno tiež nechtiac...a možno aby sme si uvedomili, že môžeme ovplyvniť veľa, no stále nie všetko...a tak IBA SOM.
Prajem slnko v duši.
http://www.youtube.com/watch?v=kR3HRMO7nZg&feature=g-vrec&context=G2ff344eRVAAAAAAAAAA
Komentáre
Usmev
Ked budes citit ze ti zviera dusicku alebo ze srdiecko prestava ti bit ? Ze vzdava sa uz pomaly a ty len nevies co robit dalej .... Ak citis sa tiez tak urob zo svojich dlani misku jemne ju zovri a ucitis v nej srdiecko moje ako hladi to tvoje a udava rytmus s ktorym snazis sa dychat . Zrazu zbadas ze zovrie ta naruc ANJELA ktory zahladi tvoje slzy co ti zastieraju tvar no vidi omnoho hlbsie ako dokaze niekto z nas vidi az tam do duse kde krici v nas male dietatko ... Boji sa , place a krici preco ma zvieras tak ? no odpoved uz musi najst kazdy z nas sam .. No stale su tu anjeli ktory nas hreju na dusi a budu vzdy pri nas stat
áno
rada ťa čítavam
si bohatá-a tým zraniteľnejšia-čistá duša..
čakaj-čo OSUD prinesie ti..
nepýtaj sa
ber-čo dáva-hoc niekedy to žiadna sláva..
často nedá o čom snívame
ON podrží nás-ked padáme
a my..my sa predsa nedáme..:-))
hlavne -BUDˇ-iba tak vychutnáš života sladkotrpkú chuť..