milovana

Úzkosti,

triaška,

des,

sa zmocnili môjho srdca dnes.

Snáď pripevní mi Pán

krídla holubíc,

by vzlietla som ponad syčanie vreteníc.

By vzlietla som až do diaľav ďalekých,

kde pokoj triumfuje nad múdrosťou kníh.

Kde ruká Pána ma doprovodí

bo koho ona vedie

tomu sa dobre vodí.

Záchranu zasľúbil mi môj spomocník,

záchranu akú neponúkol ešte nik.

Záchranu vernú pred víchricou,

záchranu na ranu

pre holubičku bezbrannú.

Ta ukryjem sa pod krídla

čo objímajú svet,

keď váham či prejsť v búrke po mori

on zvolá LEŤ!

Keď lížem si rany

ako sŕňa v zime hrudu soli,

On vraví že to všetko v jeho vôli.

Tak už len jeho vôľu túžim žiť.

Z kalicha na obetnom stole

piť všetku slávu jeho vôle.

Piť do dna kalich z jeho rúk

jesť jeho telo i krv jeho múk.

A už nikdy neprestať.

Zaprieť otca, zaprieť mať,

neotáčať hlavu

ak dlane na pluh položím,

s nimi položiť i život svoj

skôr než sa v zemi rozložím.

Roztiahnuť krídla čo ešte neleteli

by hluchý začuli ich ševel

a tí čo usnuli v tmách

by svetlo uvideli.