Celý deň pri knižkách...vonku teplo a mne je aj tak stále zima. To, že som vstávala o pol dvanástej mi nebránilo ísť si navečer ešte zdriemnuť. Zobudila som sa okolo pol ôsmej...o ôsmej začína adorka. Pánečku asi tam tentokrát nepôjdem ... Šla som...nedalo mi to...Učiť som sa už nevládala a oddychovať sa už tiež akosi nedalo...aspoň sa prejdem. Nechcelo sa mi nijak špeciálne chystať a tak som si dala optimisticky nečierny sveter a rifle. Zišla som dole po schodoch...v odraze okna auta na parkovisku skontrolovala ako vyzerám....taký normál...
Išiel oproti mne. Na chvíľu som mala dojem, že je to fatamorgána z tepla, alebo mi už z toho štátnicového učenia prepína. Nie, bol to on. Spomenula som si ako som Šéfkovi pred týždňom pílila uši s tým, ako rada by som ho zasa videla...Poznám ho už 10 rokov, odkedy sme sa sem presťahovali...viem o ňom veľmi málo. Poznám jeho meno... pánečku aká som bola vtedy vďačná keď na neho spolužiak zakričal: "Andrej toto si si zabudol v škole!" Meno je vlastne jediné čo o ňom viem. Býva tri vchody od nás a možno ani netuší, že ho "poznám" už 10 rokov. Každý deň kedy som ho videla bol pre mňa sviatok. On bol príčinou mojho skorého ranného vstávania do školy, len aby som nezmeškala autobus na ktorý chodil aj on. To on bol príčinou mojich ranných kúpelňových víťazstiev v boji s mamou o miesto pred zrkadlom... To on... a najväčšia sranda na tom je to, že nič netuší. Nosil také veľké štýlové sluchátka, bledé rifle a riadne vyšlapané tenisky...dlhé blond vlasy zopnuté ledabolo v cope. Ach...to boli časy....
Teraz sa rúti oproti... mne sa zatají dych ako pred rokmi, keď som bola tou naivnou školáčkou...kráčam a tvárim sa, že akože nič...nedalo mi to ...nestačilo poznať ho podľa chôdze...chcela som ho vidieť...ako vyzerá...zmenil sa? Nie, je stále rovnako wau...aj keď ma vlasy na krátko...aj keď máme obaja o desať viac...aj keď...je to stále on :)
Usmiala som sa...ani neviem čo ma to napadlo...sama sebe som sa divila... Pozeral na mňa...spoznal ma? Ten pohľad! Vyliezla by som kvôli nemu na mount everest jak nič! Nevadí mi, že oničom nevie...nevadí mi, že ho už stretávam tak málo...nevadí mi, že vlastne nič okrem mena o ňom neviem. Stačí, že ho môžem sem tam vidieť. Nechápem prečo, ale celý deň sa v okamihu minuty mení na nádherný. Vlastne ani tomu nepotrebujem rozumieť... Mám už dosť rokov na to aby som prestala veriť na zázraky.
...tak možno raz...
Zatiaľ mi stačí, že je ... aj keď iba platonicky :)
--------------------------------------------------------------------------------------------------------
Komentáre
aj ja som mala kedysi dávno takého....
je príjemné mať niekoho takéhoto, ako príjemnú susedku, ktorá nám hneď ráno s úsmevom a úprimne popraje krásny deň, suseda, ktorý nám zalichotí, že opäť dobre vyzeráme alebo tajomného krásavca, na ktorého je radosť pozrieť :)) spríjemnia nám deň a každý si ideme ďalej vlastnými cestičkami. a ktovie, možno aj my sami sme pre niekoho takýmto "dopingom":)))
Hmmm
No a ako to dopadlo ? Zatial sme ,,len'' zistili ze s tým druhým je celkom sranda :-)))))
hehe...
hmmm
Nothing pays for try
A mimochodom , ludia niesu takí hlupi aby nevycítili ak ich niekto ma rad, hoci s nimi nikdy nehovoril.
ehmmmmmmmmm:)
to beloved
ale chalani zvyknu oceniť odvahu, teda ja určite. Je uplne jedno čo sa spýtaš, just do it. Napr. kedy ide najbližší spoj alebo niečo take, ked uz vedla seba bývate. Vlastne ste niečo ako susedia, tak ake strachy?
hehehe