milovana

Keď som bola malá chcela som mať všetko a hneď...mamina naliala každej z nás obľúbenú pomarančovú malinofku...položila ju na stolík na záhrádke...obe sme mali svoj pohárik...no v mojom bolo vždy akoby o čosi menej...nie akoby ale naozaj...robila to schválne...snažila sa ma odučiť lakomosti...

...alebo  na sviatok sv. Mikuláša...v balíčku...vždy sa tam omylom neobjavila obľúbená čokoládová tyčinka a akože omylom preskočila do sestrinho balíčka...

Mali sme vtáčika...anduláka...modrého...neviem ako sa volal lebo v skutočnosti to bol (ako to už u detí chodí)  možno niekoľký modrý andulák v poradí a my sme si pritom naivne mysleli že akého úctyhodného veku sa ten náš vták dožil...nedožil...vždy v lete sme ho dali v klietke na dvor...a ako sme sa tak hojdali so sestrou v jedno slnečné poobedie...vravím jej: „Jééj Maci pozri tam na múriku sedí presne taký istý andulák ako je ten náš!“ a popritom som si v mysli už už predstavovala ako ho strkám do klietky k tomu nášmu...a že odrazu máme dvoch...ale kdežeee...pravda bola tá, že náš andulák si nejakým zázračným spôsobom otvoril klietku a naposledy sa s nami priletel rozlúčiť na múrik...

Keď som šla raz zo školy...kúpila som si za našetrené peniažky dve fidorky...jednu bielu pre mňa a jednu čokoládovú pre Macku...bol to taký letný podvečer...zapadalo slnko...a odrazu som zistila že tú Mackinu som po ceste asi vytratila...vrátila som sa ale nenašla som ju...ostalo mi to veľmi ľúto...vedela som že ona bielu neľúbi a tak veľmi som ju chcela potešiť...a tak...som sa modlila...neskutočne ozajsky naozajsne...celou svojou malou dušičkou som Boha prosila aby spravil zázrak...že ak On naozaj existuje..budem ju mať vo vrecku vetrovky...takej šušťákovej čo sa kedysi nosievali...predtým som prehľadala všetko...aktovku...vrecúško s cvičkami...aj vetrovku a nohavice...a nikde nebola...ale po tej zázračnej modlitbe som čiahla do vrecka a ona tam BOLA! Odvtedy som verila že Boh skutočne existuje...bol to pre mňa ten najväčší zázrak...

Ako malá...som sa každú každučkú noc modlievala aby Macka vyrástla...aby ma predbehla...aby mohla sama stlačiť kľučku na dverách alebo si zasvietiť v izbe...a aby sa babka dožila sto rokov...niektoré absurdne milé modlitby sa Boh snaží deťom splniť...babička sa dožila 94 rokov...bola to tá najlepšia babka na svete...aj keď si lepila staré žuvačky na kredenc a potom si ich o týždeň dala znova do úst...aj keď zabíjala muchy rukou a potom si ju utrela o zásteru...aj keď...nikdy nezabudnem ako som ju vytiahla v kuchyni tancovať...ako mi vravela že nech neplačeme za Miňou (našou najdlhšie žijúcou mačkou) keď ju zabilo auto, lebo za mačkami sa neplače...ako vravela že sa raz vydám...a budem krásna nevesta...a že jej mám potom prísť predstaviť toho princa...a že skutočný Boh je iba jeden...bola to tá najmúdrejšia osoba na svete...

Mala som taký sveter...od niekoho som ho zdedila...bol mi veľký ale bol škoricovo hnedý a pásikavý...a mäkučký...na tábore som ho nechcela nikomu požičať...dokonca aj keď mi bola pri ohnisku zima som račej mrzla než by som si ho tam zasmradila od dymu...a potom mi Boh v jeden večer povedal, že ho mám darovať tej babičke na stanici...bola úplne skrehnutá, schúlená na staničnej lavičke a mne jej prišlo veľmi ľúto...tak som jej ho tam dala pod hlavu aj s odkazom že: „To je pre vás.“  Myslím že jej sa potom ani tak nepáčil ako mne ale určite ju viac zahrial...

Alebo som raz dala žobrákovi posledné koruny vo vrecku a potom som si siahla do druhého a našla tam 100korún ktoré tam vôbec nemali čo robiť...nemala som ich odkiaľ mať...

Maminka vravela že najkrajšia chvíľa ktorú zažila s ocinom ešte keď boli spolu...bola...keď sa čerstvo vzali a prestavovali dom...odrazu nemali ani na chleba a tak sa rozhodli že pozbierajú z dvora všetko železo a odnesú ho do zberne...no a najkrajší  moment ich celopolživotného spolunažívania bol práve okamih keď tu strašne ťažkú káru plnú železa tlačili hore obrovským kopcom ...a boli v tom spolu...a pomáhali si... a pozreli sa na seba a vedeli že sa veľmi ľúbia...ľúbia sa až dodnes...aj keď už každý zvlášť...

Vždy som vedela že som princezná...sedávala som na radiátore...a pozerala cez okno...dlho...až kým sa nezotmelo...bolo mi smutno...za princom samozrejme...vedela som že sa ukrýva tam...v tom vzdialenom hrade...v tej vežičke...tam niekde na mňa istotne čakal...nevedela som k čomu tá vzdialená vežička patrí...dnes už viem, že to bola veža hrubého kostola...a že tam skutočne jeden Princ na mňa čakal...a stále čaká...každý deň...každučký...

...a tak dnes...keď si už nekupujem fidorky, neolizujem obschnuté a od múch okakané babkine žuvačky, keď už nenosím šušťáky a neporovnávam malinofky...dnes som zistila, že stratiť znamená získať...a že na dobré veci sa oplatí čakať...

Jarný dážď

Ako jarný dážď

zmýva z kvetov prach

z mojej duše Pán

zmýva vinu

strach.

A ten obmytý kvet

dvíha kalich svoj

dvíham k tebe srdce

Pane môj.

Ako nová jar

mení farbu lúk

mení život môj

dotyk tvojich rúk.

Ako jarný dážď

kriesi mŕtvu zem

i mňa kriesi Pán

   znovu povstať smiem.

A ten obmytý kvet

dvíha kalich svoj

dvíham k tebe srdce

Pane môj.

Ako nová jar

mení farbu lúk

mení život môj

dotyk tvojich rúk.

                            (stará kresťanská pieseň-autor neznámy)