Nejak takto to vyzeralo v decembri pred siedmimi rokmi...(úryvok z denníka)
„Je mi na nič. Som asi taká potrebná na tomto svete ako pavučina, prach na hračkách alebo blato na podrážke. Škola mi padá na hlavu, rúca sa ako keby bola z karát ... Dnes mi dala zo spevu 3, lebo som to vraj zaspievala inak ako sa to učila ona! Ibaže ja podľa nôt...ona po sluchu. Z matiky som zázrakom dostala 4 a z dejepisu 3. Mala som dobrú náladu celkom, ale teraz mám hnusnú. Počas môjho výstupu z literárnej výchovy na praxi v MŠ mi malý Martin Voda povedal že: “Dedo mráz je obyčajný muž – človek, ktorý je iba za Mráza prezlečený. Skoro ma tam trafil šľak! Ale potom som to celkom dobre zatutlala. Sere ma všetko! Aj tá moja úžasne “čistá“ predvianočná duša! Keby teraz prišiel koniec sveta asi by som išla na samé dno (do pekla). Keby ste, ale naozaj vedeli ako strašne sa cítim. Bolí ma všetko. Nikto, naozaj nikto sa nezaujíma o to čo chcem?! Každý len...“Čo chceš na Vianoce?“ A ja nechcem nič ...žiadne peniaze, ani nič čo sa za ne dá kúpiť! Chcem pokoj. Odpustenie.Chcem veľmi veľa...? Nevládzem...nestíham žiť...“
Tak som sa vám sem posnažila skopírovať taký ten miernejší úsek môjho postpubertálneho výlevu...Bola som vtedy tuším druháčka na strednej škole...so školy ma chceli vyhodiť kvôli tomu, že mi doktori našli na hlasivkách uzlíky a zistili, že mám morfologickú chybu hlasivkovej štrbiny. Vypadával mi hlas ako starému prefajčenému ujcovi a to znamenalo podľa mojej učiteľky spevu, že tam na škole nemám čo robiť. Vlastne mala pravdu. Lenže ako to vysvetlíte mladému človeku, ktorý si v tom čase vo svojom živote inú ako učiteľskú profesiu nevedel predstaviť? Nevedela som nič iné. Deti bolo to, čomu som sa chcela venovať. Najskôr som si myslela, že sa len tak nedám a budem bojovať o to aby ma nevyhodili. Ale po viacerých konfrontáciách s učiteľmi som sa rozhodla kapitulovať. Premýšľala som nad odchodom a práve v tej dobe mi lekári ponúkli niečo ako liečenie v BA. Boli tam rôzny odborníci a všetci len točili stále dokola, že to sa liečiť nedá. Jediné východisko je šetriť si hlas= nespievať a málo hovoriť...Po absolvovaní dvoch takýchto pobytov som na rok dostala príkaz na hlasový kľud. V škole sa to kvôli tomu ešte viac zhoršilo. Mávala som riadne depky, lebo som netušila ako to všetko dopadne. K tomu sa pridala smrť mojej starkej a otcov skrachovaný život. Nechcem sa tu ľutovať. Čo bolo, bolo. Len sa snažím opísať stav...kedy som pomaly a isto strácala pôdu pod nohami. Všetko okolo mi pripadalo škaredé a zbytočné. Nedokázala som sa tešiť...smiať...ale ani plakať. Kamenelo mi srdce. Asi si myslíte, že som bola riadne precitlivené decko, keď ma to všetko tak vzalo. Avšak ja som na škole mala sqelé kamošky a dovtedy ma to tam aj bavilo. Nevedela som si predstaviť, že nastúpim do inej školy s cudzími deckami a novými profesormi.
Po roku maximálneho hlasového kľudu a rôznych hlasových cvičení som mala prísť na kontrolu. Pamätám si ten deň veľmi jasne. Išla so mnou do BA aj jedna kamarátka. Jej rodina bola veriaca a tak aj ona bola taká, že stále nadšená...stále vysmiata...proste Happy človek. Vošla som do ordinácie. Ošetrujúci lekár vytiahol fest riadne veľké čudo a ja som nechápala, či si robí zo mňa srandu alebo to myslí vážne. „To mi dáte akože do úst?“ spýtala so sa a vyvalila na neho oči. Vysvetlil mi, že im prišiel nový prístroj, je to modernizované a nemusím sa báť...Vraj na konci toho je kamera, ktorou mi prezrú či sa niečo zmenilo v hrdle, alebo nie. Po tom, čo to do mňa narval ostal stáť v nemom úžase a zavolal k monitoru aj sestričku a ďalšieho doktora. „Pozrite sa! To snáď nie je možné toto!“ Nechápala som vôbec čo sa deje. Vytiahol mi to čudo z úst a zahlásil „No milá slečna, takúto poctivú pacientku sme tu ešte zatiaľ nemali. Je mi to samému zvláštne priznať, ale vy to máte skoro úplne v poriadku! Môžete znovu spievať.“ Myslela som najskôr, že zle počujem. No keď som videla ich vysmiate tváre, pochopila som. Viete, keď sa mám priznať nebola som až taká poctivá pacientka. Tie hlasové cvičenia som neznášala, lebo keď máte v 17tich denne niekoľko minút hovoriť ako malé decko BA-BA-BA, MA-MA-MA a pritom si zapchávať nosné dierky, nie že to smiešne vyzerá, ale hlavne sa hlúpo cítite. Takže som vedela, že tými cvičeniami to asi nebolo. Vyšla som z ordinácie a povedala Zuzke čo a ako...tá radosťou celá bez seba zhíkla: „Veď to je zááázrak!“ Iba som sa na ňu hlúpo uškrnula a pobrali sme sa na vlakovú stanicu. Po ceste Zuzka zavelila, či sa nejdeme poďakovať Pánu Bohu. No hej, no. Pomyslela som si. Ako sme tam stáli vzadu v kostole povedala: „Bože tak ti ďakujeme za tento zázrak, ty vieš, že sme sa za to modlili.“ Pozrela som na ňu a ona sa len usmiala. Keď sme vyšli z kostola začala som do nej hustiť o stošesť. „Prečo si sa modlila za to? A to si naozaj myslíš, že je to zázrak? Ako to, že si si taká istá! Čo ak to bola iba šťastná náhoda?!“ Ona sa mi ani nepokúšala odpovedať. Povedala len, že sa za to moje uzdravenie modlili viacerí aj s jej rodiny a že tomu verí. Cítila som sa trochu zvláštne. Jasné, že to bolo celé iba náhoda. Opakovala som si v mysli, avšak moje srdce tušilo, že za tým predsa len mohol byť niekto iný. Niekto kto počas toho roka počul moje zúfale volania o pomoc.
Po čase som ho spoznala aj osobne. No hej...potom raz sme sa ocitli na jednom koncerte chvál a po ňom sme boli pozvané na posedenie pri čaji. Teraz to znie smiešne - „posedenie pri čaji“, ale pamätám si, že pre nás nové znovukresťanky to bolo veľmi vzácne. Ako som tak vykecávala s chalanom, ktorý v tej kapele spieval, išla okolo kamoška a zamrmlala mu: „Inak ona krásne spieva!“ No a on sa toho chytil: „Ánooooo? No vidíš a my hľadáme speváčku do kapely, neprídeš si to skúsiť s nami v nedeľu do skušobky?“ Zazrela som škaredo na kamošku a tá robila iba kiš-kiš a vycerovala sa škodoradostne. „Nie ja sa hanbím.“ odpovedala som. Vtedy sa Karčimu nakoniec predsalen podarilo ukecať ma. Odvtedy v tej kapelke spievam. Stále ma to baví. Je to vlastne celé jedno veľké dobrodružstvo. Nech ste akokoľvek pripravený, naskúšaný, rozospievaný...vždy je to o tej konkrétnej situácii tam...o tom konkrétnom dni...a konkrétnych ľuďoch...Myslím, že ma to už neprestane len tak baviť. Keď som si vtedy zúfala, netušila som, čo všetko má Boh pre mňa pripravené...
Po mojom terajšom “akože prijatí“ na Konzervatórium a potom znovu odmietnutí...mi ponúkla profesorka odtiaľ hodiny spevu...takže konečne budem mať niekoho, kto ma bude učiť techniku spevu. Včera som si zúfala, lebo na jediných dvoch akciách, ktorých si počas roka môžem zaspievať aj mimo chválovej kapelky som zistila, že sa nič nekoná. Proste to nevyjde a tak som bola smutná. Dnes mi volala kamarátka s úplne nadšeným hlasom a pýtala sa či ešte stále chcem spievať jazz v nejakom zapadnutom bare. Povedala som, že sama dobre vie, že to bol vždy môj sen. „No, lebo dnes sa ma jeden známy pýtal či dakoho nepoznám k nim do jazzovej kapelky. Majú hrať na vernisážach, po baroch a tak...“ Nuž a tak pôjdem skúsiť. Vraj im ide najmä o improvizáciu a džemovanie. Síce netuším ako to dopadne, ale mám z toho už teraz radosť. Boh skutočne vidí do môjho srdca...vie čo prežívam....vie keď mi niečo chýba....vie o tom ako mi je...ešte že ho mám!
.
Komentáre