milovana

Každý deň je tu kvôli niečomu...tak ako my...všetko má zmysel...často až príliš samozrejmý než aby sme si ho všimli...dnes som šla busom z môjho prvého ne/pracovného pohovoru a cez okno busu som uvidela na zastávke položenú dámsku kabelku...vedľa nej dve ďalšie plné nákupné tašky...a úplne samé...niekto nastúpil do autobusu a nechal ich omylom tam?...bolo to len akože? uniesli ho...alebo nedajBože zmizol? Čo ak bol uchvátený do neba ako v tom starom filme o konci sveta...hihi keď na chodníkoch a v obchodoch po ľuďoch ostávalo iba oblečenie a topánky na zemi?  Dodnes si tie scény pamätám lebo mi to prišlo strašne smiešne...koniec sveta v 21storočí? Ale kdeže ...ničoho takého sa predsa už nemusíme obávať...alebo áno? Hmmm veľmi živo si pamätám jednu hodinu náboženstva (asi jednu z mála na ktorej som nevyrušovala takže som nemusela ísť za dvere alebo zostať poškole) na ktorej pani Kachetetka ako sme ju volali vysvetľovala kedy bude koniec sveta. „No v podstate koniec nastane pre každého našou smrťou...pretože vtedy sa rozhodne kam pocestuje na večnosť...či do večnej smrti a pekelných múk alebo do večnej blaženosti v nebeskom kráľovstve. Takže nejde ani tak o to kedy sa to stane ale aby sme mysleli, že raz to príde a žili podľa toho náš život čo najplnohodnotnejšie...“ No dobre nie je to presná citácia ale aspoň parafráza...chcela povedať že koniec života na tomto svete je pre každého keď sám zomrie...telesne...a pritom ožije pre iný svet...ktorý je oveľa skutočnejší ako si myslíme...pre duchovný svet...že prečo tieto úvahy?

Šla som si zaplávať...nemodlila som sa už počas toho ruženec ako mi raz odporučil ujo Žilinčan...lebo vraj najprv je treba vedieť jedno a potom pridať do toho druhé bo sa môže stať že sa človek utopí.“ hehe...Mal pravdu...no a tak som sa len tak čvachtala...a potom šla na jedno stretnutie a potom na omšičku...neviem či mi v tej vode zmäklo aj srdce nie len koža na nohách a rukách s čiarkami...ale od začiatku som veľmi jasne počula čo mi vraví...nenásilne...jemne...príJemne...a aj tak to bolelo lebo to bola dosť hustá pravda...taká tá čo vás konfrontuje a vás odrazu od toľkého svetla chvíľu štípu oči...a tak som sa otvorila pre ňu...a potom som si povedala:  „A čo!“ (ten postoj ktorý som odkukala od Drahého)

Kňaz začal kázať...najprv také nervy,  zasa ten grekokatolícky čo zvykne tak dlho ...no ale on začal tak živo to svoje rozprávanie, že sa nedalo nepočúvať s otvorenými ušami aj srdcom...

Viete mala byť taká cyklopúť celoSlovenská a tak sme všetko zorganizovali a vybrali sa na bicykloch okolo Slovenska. Posádka bola rôznorodá...medzi inými prišlo aj dievča s bicyklom, ktorý bol skôr z väčšej časti z bakelitu a nie zo železa ...ale tak no čo už nech len ide dievčinka ...keď ako sama povedala ju tak brat vyprevadil že: „Na vezmi si tento starší bicykel to ti bude stačiť.“ Ani sme nevyrazili a dievčinke odpadla nie retiazka...ale hneď celé pedále ...ale tak nejako sme to opravili a pokračovali ďalej...a odrazu úžasný kopec...chlapy sa potešili a začali spolu súťažiť kto tam vypedáluje skôr a dievčatá tak poskromnejšie za nimi...no a potom na konci tá naša bakelitová dievčinka. Nechcel som ju v tom nechať tak som s ňou chvíľku držal „krok“ ale potom som to chcel vzdať, že veď musím aj za ostatnými ísť čo sa tam vpredu deje pozrieť a tak som ju predbehol a nechal veď isto to pomaly nejako dá...lenže po chvíli mi to nedalo a pozriem sa za seba a dievčinka s bakelitovým  bicyklíkom sama tak nejak kľukato raz na pravo raz na ľavo išla a pomedzi ňu len autá brutálne rýchlo prefrčávali...tak som sa rýchlo zvrtol a hybaj za ňou veď teda pôjdem popri nej ...a tak chvíľu som pedáloval pred ňou a chvíľu za ňou...a....tak sme to spoločne vybojovali nejak z viacerými bakelitovými problémami ešte počas tej akcie.

Na druhý rok sa kvôli  veľkému ohlasu akcia zopakovala...a prišli aj niektorí z minulého ročníka a niektorí aj noví a potom sa odrazu dívam...a tam aj bakelitové dievča....opäť ...s bicyklom v ruke...a vedľa seba ....no že vraj tento rok aj sestru zavolala...no a tak si vravím dobre veď hádam nejako to zvládneme zase...a veru zvládli sme...a keď sa akcia blížila ku koncu ...skončila slávnostná omša aj všetko....tuto hľa prišlo ku mne bakelitové dievčatko a že či sa môže so mnou ešte o niečom porozprávať...a ja že no veď šak prečo nie...kľudne...no a ona mi tak začala: „Viete páter...pamätáte sa ako to bolo minulý rok so mnou?“ a ja jej na to že jasné že pamätám...a smial som sa ...a ona pokračovala: „Viete...ja som na tú púť šla kvôli tomu, že som sa tesne pred tým rozišla s chlapcom a veľmi som tým trpela a nechcela som to tak pred mamkou doma aby ma videla...ale ja...pomyslela som si že veď pôjdem ďaleko s vami a potom v príhodnú chvíľu to tak stočím tým volantom pod auto... lenže po každé keď som už už chcela ste boli buď predo mnou...alebo za mnou...a nedalo sa...a keď sme to už zvládli až do cieľa tak za ten čas ma to už tak nejak prešlo...tak som sa vám chcela dnes za to poďakovať...“

Kňaz pred nami s mikrofónom v ruke pokračoval svoju kázeň a hlas sa mu tak troška triasol...a povedal, že si uvedomil že on jej takto vedome/ nevedome daroval život...a že ten kto daruje život sa stáva otcom a že on by nám takto verejne chcel povedať že hoci je v celibáte a že všetko je s ním ako má byť...že má dcéru a že je na ňu tak veľmi hrdý že nám musí ešte čosi prečítať...čo mu dnes prišlo emailom....Kňaz si vzal do rúk papier a začal čítať...V maili bolo, že sa dievčina chystá spraviť svoj ďalší životný krok vpred a dňa toho a toho bude mať svadbu a že si veľmi želá ak by to bola aj Božia vôľa aby ju tento páter prišiel oddať...ale že ak náhodou nebude môcť chápe to a prijme to lebo veď musí byť tam kde ho chce Pán a tam bude na správnom mieste... Bolo tam niečo v tomto zmysle....ako nám kňaz prečítal sklopil zrak...v kostole ostalo ticho a potom sa na nás pozrel, usmial a zakričal: „Viete čo to znamená? Ja idem vydávať dcéru!“ a po chvílke pokračoval: „A je to tá najúžasnejšia dcéra akú som mohol od Pána Boha dostať...a viete prečo? Lebo MILUJE....lebo len ten koho bolí srdce od straty blízkeho len ten skutočne miluje...a Ja som šťastný otec...a hovorím to aj preto aby ste ma v tento deň tu na fare nehľadali...lebo ja budem tam! Pri nej...!“ 

V kostole sa ozvalo smrkanie...asi z každej strany...smrkali sme aj my...teda ja nie...ja som sa snažila nechutne používať aspoň rukáv od mikiny  keď už som si tie vreckofky ako vždy zabudla doma. A poviem vám bola to tá najúžasnejšia kázeň akú som kedy počula...bol to život...a bol to Boh...taký aký je...starostlivý...láskavý...vždy milujúci Ocko...*

A píšem to aj preto, že ako som v ten deň šla na tú plaváreň premýšľala som nad človekom, ktorý mi raz dávno zachránil život...nemyslím tým teraz Ježiša...lebo áno ten hlavne...ale raz..keď mi bolo moc moc ťažko a už som vám to tu v jednom článočku (Liste) spomínala...tak ten človek so mnou sedel na okraji cesty keď bolo leto a počúval moje depresívne výlevy o tom že život pre mňa už dávno nemá zmysel...že láska je len hlúpa fráza...a klamstvo...a že veľmi túžim aby dakto zastrel tú oponu lebo predstavenie sa skončilo...že nepotrebujem nikoho potlesk ani nič podobné...že proste už nemám prečo žiť...počúval ma...prechodil so mnou noci dni po našom meste...vždy keď ma to znova a znova chytilo...a hovoril o nádeji v ktorú som ja v tú chvíľu vôbec nebola schopná veriť...ale bolo úžasné aspoň trošíčka počúvať, že možno nádej naozaj existuje...veľa sme toho hovorili o tom čo láska je a nie je...veľa sme mlčali...bolo to tak veľmi ťažké a zároveň úžasné...a dnes ...som tu...živá...a šťastná...a ľúbim...a som ľúbená...a lietam z toho...

Matúš ďakujem...hádam si to tu raz nájdeš a pochopíš, že som to musela takto verejne napísať...lebo neviem ako inak to mám...vďaka, že si vtedy v tom so mnou bol, hoci ani pre teba to v tom čase nebolo ľahké...

Nuž nezavolala som políciu ohľadom tej dámskej kabelky a nákupných tašiek osamotených na zastávke autobusu (zo začiatku tohto článočku)...myslela som že mám...že hádam ju prídu poliši vziať a vrátia majiteľke no potom ma mamina cez fón ukecala, že možno si niekto od nej len odbehol...alebo som ho z okna autobusu prehliadla...že možno...možno možno....mala som to spraviť...mala som vystúpiť pozrieť sa na situáciu zblízka a niečo spraviť...nuž nestalo sa...uverila som tomu že možno dakto slušný pôjde okolo a vráti ju majiteľovi...že že že...

Koľkokrát obídeme spadnutého človeka v zime na zemi lebo je to asi opitý bezdomovec? A no a čo ak aj fakt je ?! ...to znamená že nie je človek? Koľkokrát mlčíme keď vidíme, že dámu pred nami okrádajú v preplnenom nákupnom centre a my sa zľakneme malého nožíka v rukách toho čo zločincovi kryje chrbát...len preto že vraví výhražne: „Cekni a je po tebe.“ lebo aj také sa mi už stalo...bola som malá...sprostá...zľakla som sa vystreľovacieho nožíka...a držala hubu a krok...

Verím v Hrdinov...verím v ľudí...ktorí sa narodili na tento svet aby zachránili iných...verím v tých čo aj  napriek tomu, že sa im nestal žiaden zázrak, sa stali zázrakom pre iných...verím v Lásku ktorá nehladí na okolnosti iba miluje...verím v Boha, ktorý nezmení hneď naše ťažké životné okolnosti len aby tým  pohol a premenil naše srdce...a verím v Pokoj...ktorý presahuje všetko chápanie...

Prajem Nám dobrú noc :)

* Prosím berte na vedomie, že príbeh od spomínaného kňaza som s určitosťou nedokázala zreprodukovať od slova do slova, ale hádam sa mi podarilo uchovať aspoň hlavnú myšlienku a teda podstatu toho čo vravel+na to podeliť sa s príbehom dotyčný kňaz dostal súhlas od spomínanej dievčinky...ja súhlas od nikoho nemám a tak dúfam že si to necháte pre seba :)

http://www.youtube.com/watch?v=XgUAvMyclbU&feature=BF&list=PLA7E57670944E28B2&index=143