Ľudia prichádzajú a odchádzajú...pocity tiež...aj predsudky, aj naše predstavy a skrášľovania reality...Dnes pršalo krásne...pršalo nebesky krásne...A vôbec mi nič nevadilo...teda až na ten chaos v mojej duši...a stále mihajúce sa predstavy v mojej mysli...spomienkové...chcela by som aby nebola noc aspoň týždeň...a aby som sa prechádzala tam a späť a mohla vyšlapať tak chodník do zeme...a v nej pochovať všetky tie opojné predstavy...spomienky a slová...mohlo by potom pršať aspoň týždeň...lebo inak tie stopy v zemi nezmiznú...ľudia by pozerali na dažďové kvapky a nemysleli na problémy...chodili by hromadne hromadnou a bolo by tam konečne o trochu teplejšie...a potom mohli by zmoknúť a konečne by bolo vidieť akí skutočne sú...sme...dážď a noc sú také dva nebezpečne krásne elementy...oba odmykajú svet, ktorý je dobré navštíviť len na chvíľku...navštíviť len raz za čas...a potom odísť a opäť žiť...no a čo, že mi je občas tak hlúpo smiešne? je...to fajn...cítiť radosť v srdci...radosť z toho že žijem...že môžem žiť...môžem...mohol by do neba cestovať aspoň raz týždenne taký rozprávkový záprah koní...zviezli by sme sa a potom znova vrátili a možno chceli žiť inak...o trocha krajšie ako doteraz...je tak málo času a tak veľa túžieb...snov...no a namiesto skutkov iba príliš veľa slov...
chcela by som na ulici stretnúť samú seba...asi by sa moc neusmievala...lebo vo vnútri keď je sama so sebou je iná...taká akú ju pozná len Boh...ale to nevadí...pred ním nemusí hrať formu...aj keď ak sa smeje nie je to preto, že by musela...ide to akosi od seba...už dávno sa neviem usmievať nasilu...pamätám sa na jeden nácvik keď mi bolo hnusne...a nevládala som zaspievať ani len jednoduchý refrén otrepanej pejky...hrdlo bolo mimo...lebo počúvalo srdce a to odmietlo počúvať rozum a tak sa mi len nemo kotúlali slzy po lícach a keď si to všimla naša bubeníčka zahlásila: „To nerob! Neusmievaj sa ak to tak necítiš!“ mala som chuť jej v tej chvíli vraziť hoci ako človek patrí medzi moje srdcofky...pretože tie debilné slzy prezradila...a ja som si naivne myslela, že keď budem čumieť do steny a ako tak spievať, nikto si nič nevšimne...niektoré veci ale proste dakedy akosi nejde robiť...nedokážem povedať veľmi veľa vecí hoci hovorím veľa...sú chvíle keď mi všetko okolo príde neuveriteľne smiešne a to sa vtedy nedá zadržať...a tak ak budete vidieť takú smejúcu sa tetu v aftobuse to som ja! ...alebo ak bude sedieť s jedným sluchátkom v uchu a kukať do blba...
je dobré, že ten ktorý nás skutočne pozná je len jeden...ostávame tak v anonymite pred týmto nahým svetom ....a tá anonymita v sebe skrýva úplne inú dimenziu...hlboký vzťah s niekým kto vie o nás všetko a i tak nás ľúbi...chápe a túži byť neustále s nami...
Komentáre
:)
Milovaná :)