Letmé dotyky môjho a tvojho ega
prázdne sľuby
slová...čo občas zrania
a občas pohladia.
Výkriky do tmy
zviazané ruky
pýchou
a strachom so samoty.
Bezodná priepasť
hĺbky dvoch tiel
a dokonalé ticho
až tak, že to bolí sa nadýchnuť...
Stojím
niekde bokom
a
pozorujem.
„Ale ja Ti chcem patriť!“
„Vravím Ti, už nie som otrokár...“
„Ale ja chcem, pretože už...neviem žiť inak.“
„Nie!“ Už nikdy viac!“
„Prečo? Veď iba mňa. Nemusíš mať žiadne ďalšie...iba ja!“
„Nie!“
„Trhni si. Takých ako Ty tu už bolo...a kde sú teraz? Kľačia v kostole pod krížom namiesto toho aby kľačali pri nohách žien...Si tak úbohý!“
„Možno som...ale už NIE!“
„Nepáčilo sa Ti to? Veď sme boli ako jedno telo...veď...“
„Veď to že iba „ako“...ale nie naozaj...“
„Dobre tak len dnes...posledná noc...hm?
„Už nikdy!“
„Si obyčajný chudák!“
„Áno? A kto si Ty?“
...už len ticho...nemé ticho, ktoré by vedelo rozprávať...
...a v diaľke počuť kroky do tmy...
...odchádza...
a s ňou aj jej vôňa omamná...
...alebo...smrad?
Komentáre