milovana

Chcela by som mať pár zázračných vecí...zázračný plášť...ktorý by mi dovolil v pravej chvíli sa vytratiť ...alebo takú paličku, ktorá by zastavila dej okolo...aspoň na chvíľku...poobzerala by som sa ako sa tí ľudia okolo tvária...možno by stačilo mať také okuliare...ktorými by som videla do srdca ...a bolo by možné cez ne vidieť túžby, ktoré pery nedokázali nikdy vysloviť...niekedy by mi stačili čarovné sluchatká na uši...ktoré by podľa deja okolo hrali tú správne vhodnú piesenku....mohla by som vlastniť zázračné pero...ktorým by som vedela odrazu písať aj o láske...alebo vlastniť topánky, ktoré by ma doviedli všade včas...aby si na mňa už nemusela hodiny čakať...klobúk, ktorým by som odohnala zlé myšlienky nad hlavou a rukavice ktoré po nasadení na ruky by rozdávali z vecí, ktoré sa tak veľmi snažím škrečkovať...niekedy by stačilo zrkadlo, ktorým by som videla čo nové sa odohráva v mojej duši...možno by som potom vedela zachrániť svet...možno by som s tebou po nociach mohla lietať a robiť ho krajším miestom...možno by sme si niekedy len tak mohli sadnúť a kuknúť nejakú fajn rozprávku...alebo....by si rozprával a ja by som počúvala...Bože zasa mi chýbaš...vyprchala aj vôňa po tebe...zasa...viem že sa isto skrývaš dakde tu...ako spievam v jednej..že...možno si len niekde ukrytý...a vždy keď to spievam si predstavím sobotňajší večer...ako sme si hovorili o básňach...smiali sa na diefčenských somarinách a pritom počúvali údesnú hudbu...pili mätový čaj...zajedali ho mätou ...a v izbe smrdeli vanilkové vonné tyčinky...a vždy si predstavím, že si ukrytý v našej skrini...a počúvaš naše babské kecy...rovnako sa zvykneš skrývať aj teraz...vraví sa že vo víne je pravda...no je to blbosť...strašná...mohla by som sa v ňom kúpať a nič by sa nezmenilo ...potrebujem tú pravdu počuť z tvojich úst...napríklad aj dnes...netuším či tie darčeky skutočne potešia...všetko sú to IBA veci.  Dnes kňaz na omšičke vravel o tom, že račej nič nedávajte ak neviete dať lásku...že to je inak úplne zbytočné...ehmmmm...a tak sa obzerám späť...a hodnotím....a vidím púšť  tam kde mala byť záhrada...a vidím smútok tam kde už dávno mohol byť smiech...a vidím pár premrhaných rokov...vzťahov...a veľmi veľa hlúpych slov...a tak dnes už od rána sľubujem svojím perám...že pred ne postavíš stráž...musíš...

„A keď nastal siedmy deň...sadol si na prútené, húpacie kreslo...a počúval to nádherné ticho podvečerné...pozoroval ho celý les...stromy mihotali listami na pozdrav...všade sa rozliehalo len to ticho z úžasu...a keď sa už zdalo, že nič nemôže byť ešte krajšie než práve je...vkročila na verandu Ona...a tak jej ponúkol to kreslo vedľa....Jeho nádhera sa odrážala v jej kráse...a hoci nik celý ten čas neprehovoril...bolo povedané všetko...“

                           (...úryvok z perspektívneho príbehu BOH  A ŽENA)  :)