III.ČASŤ
Sme (len) žobráci ?
„Nechápeš? Nemôžeš sa ďalej takto týrať. Nemyslíš, že to už stačilo? Prosím prestaň sa neustále obviňovať.“ Slová, ktoré ma zobudili z mojich i tak bezsenných nocí. „Nie, ale bolí to.“ odpovedala som. „Ja viem a ešte nejaký čas bude ale...“ Chcela pokračovať no zastavila som ju: „Áno...viem o čo ti ide. Musím ísť ďalej. Viem. Pochopila som .“ Vždy predtým bolo vysloviť pravdu pre mňa také ťažké, no v momente ako som to dopovedala, niečo vo mne sa zlomilo. Nestihla som sa ani poriadne nadýchnuť keď vtom zaznelo: „No konečne! Alelujáááá!“ Sestrička my to zvládneme! Ty to zvládneš!“ Vždy vedela ako ma povzbudiť. A aj keď sme neboli pokrvné sestry boli chvíle, keď mi bola viac než to. Jej srdce bolo tak veľmi podobné tomu môjmu. Často sme mysleli na rovnaké veci, až sa mi to samej zdalo podivné. No to čo ma na nej najviac udivovalo bolo vždy jej presné načasovanie. Nikdy sa v mojom živote neobjavila skôr či neskôr než bolo potrebné.
„Ale prečo si prišla ?“ spýtala som sa jej. „Predsa ma potrebuješ, nie? Vedela som, že budeš rada, keď zostaneš na čas sama a tak som sa stiahla, no dlhšie som už nevydržala čakať . A tak som tu!“ Usmiala sa a ja som v tom momente pochopila, že môj život jedným hlúpym rozchodom nekončí.
V živote toho musíme veľmi veľa stratiť. Niekedy sú naše straty tak boľavé, že človek nechce viacej žiť. Niektoré straty bolia veľmi dlho, ale po čase prázdne miesto naplní niečo alebo niekto iný. No sú straty, ktoré v srdci zanechajú dieru už navždy. Jediné čo mi zostávalo bolo veriť, že toto bude iné. Moje srdce už stratilo mnoho a i bez toho pripomínalo skôr rozstrieľaný pancier než kus mäsa. "Poď pôjdeme si spolu na chvíľu prevetrať hlavu. Súhlasíš?“ Nikdy sa nepýtala len na oko. Vedela som, že ak by som jej v tej chvíli povedala „nie“bez slov by to akceptovala. „Jasné, že súhlasím !“ prikývla som a dodala : „ Som tu už príliš dlho. Poďme.“
Bol skutočne krásny slnečný deň. Chvíľkami som mala pocit, že slnko presvecuje postupne aj moju prázdnotu. Prechádzali sme popri lávke. Jej úsmev bol tak prenikavý, že by bolo jednoduché uveriť, že má moc liečiť rany. Neprestávala sa usmievať ani keď sme prechádzali okolo žobráka. Sedel na zemi, chrbtom sa opierajúc o múry kostola. „Slečinky nemáte pár drobných pre chromého chudáka ?“ hľadel na nás psími očami a tváril sa pri tom akoby sme boli jeho posledná nádej. „Tadiaľto asi nezvykne chodiť veľa milosrdných ľudí všakže?“ usmiala sa na mňa, lebo vedela, že túto hru už poznám. „Myslím že nie.“ Odpovedala som jej a vytiahla pár mincí z vrecka. Žobrák slušne poďakoval. Obe sme si spomenuli na nedávny zážitok sním. Sedeli sme vtedy opodial v parku. Zarozprávané do rozhovoru sme stratili pojem o čase. Keď sa zotmelo všimli sme si, že chromý žobrák pozbieral vyžobrané peniaze zo zeme, postavil sa a odkráčal na vlastných akoby nič. Zvláštne. Pamätám sa ako sme sa vtedy na tom smiali. Teraz mi to pripadalo skôr smutné. Čo prinúti zdravého človeka presviedčať okolitý svet o tom, že je chromý? Račej než dennodenný pocit hladu vybral si hru na chorého. A tak tam celé dni sedí na zemi. „Nie je o nič horší ako my.“ predniesla som nahlas: „Niekedy je pre nás ľahšie predstierať klamstvo, než sa postaviť do svetla pravdy.“ Nevedela som ako sa zatvári a tak som zvedavo čakala na jej reakciu. „ Ale dnešok priniesol zmenu. Nie?“ Karta sa obrátila a teraz čakala moju reakciu ona. „Asi hej.“ dodala som s lišiackym úsmevom a nastúpili sme do trolejbusu.
Komentáre