Som obdivovateľkou Roberta Fulghuma. Nie som klasický knihomol tak ako nie som ani úplne klasický filmofil. Je len pár filmov a kníh v živote ktoré poznám tak trochu naspamäť, hlavne preto čo sa kvôli nim udialo v mojom srdci.

Fulghuma som čítala v čase keď začalo ožívať moje srdce a akoby som sa začala celá prebúdzať k životu. Bolo to asi v ôsmej triede na základnej škole a jediný verš z Písma, ktorý som v tom čase poznala bol: „Urobte všetko pre pokoj so všetkými.“ Mala som ho napísaný na plagáte západu slnka, ktorý bol pripnutý na ohrkanej stene hneď vedľa  mojej školskej lavice. Hľadala som Boha. Lásku. A moje oči odrazu začínali vidieť veci neviditeľné. Na ten čas veľmi rada spomínam. Bolo to akoby som celé tie roky odpočívala v teplej mäkkej kukle...a čakala čo sa stane...vzlietla som...hoci až o pár rokov neskôr.

Fulghuma som znovuobjavila len nedávno. Začítala som sa do „Všetko čo naozaj potrebujem vedieť som sa naučil v materskej škole.“ a opäť sa mi vyjavili všetky tie pocity...myšlienky...obrazy...moje prebúdzanie sa z kuklenia...možno som sa k nej vrátila lebo som opäť v stave nového prebúdzania...okrem toho že mám na sebe ešte pyžamko a vedľa mňa kapučínko s medovou vianočkou (typicky detské raňajky) sa tak aj vnútorne cítim.

Boh mi dal privilégium učiť jeho deti ako sa naučiť žiť a skrze to aj mňa opäť učí žiť lebo spolu s Jóbom, Jonášom a im podobnými som si nedávno opäť zakričala na Boha: „Lepšie mi je zomrieť ako žiť!“  ...pretože z času na čas sa veci vo mne priveľmi vyvŕbia.

A tak som sa rozhodla si tie škôlkárke lekcie života zapisovať aby som sa s nimi podelila, ale najmä aby som si ich vedela sem tam sama pripomenúť. A tak otváram novú sekciu: „Všetko čo naozaj potrebujem vedieť ma Boh učí v materskej škole“  prvým príbehom.

Všetko čo naozaj potrebujem

Bol upršaný deň. Veľmi ťažko sa stávalo do škôlky. Najradšej by som zostala v posteli celý deň a len sa tak prevaľovala z boka na bok. Spravila som si kávu, pustila  novoobjavený lovesong a navliekla sa do môjho obvyklého daždivého úboru a la bodkované šatičky, dáždnik a bodkované gumáky. Ľudia vonku sa veľmi neusmievali. Ale ako som okolo nich prešla bolo vidieť akýsi záblesk v ich očiach. Akoby ich moja bodkovaná kombinácia naozaj vnútorne rozosmiala. Vlastne presne o to mi aj po každé ide! Rada sledujem ako ľuďom mäkne tvár. Malá Hanka veľmi ocenila môj bodkovaný vkus: „Maťka pozri aj ja mám dáždnik...ehe s Kitty.“ A keď sa v ten deň poobede išlo na dvor, hoci už svietilo slniečko dala si aj ona svoje gumáčiky so slovami: „No a čo že neprší , ale moje gumáčiky sú krásne aj keď nie sú nové...ale sú srdiečkové!“

V ten deň bolo všetko akési iné. V to ráno sa totiž spustila veľká búrka. Neviem či viete, ale je len pár vecí  ktoré dokážu bežný beh škôlky zmeniť na hotový cirkus. Medzi ne patrí búrka a smetiarske auto.   Obe sú hlučné no škôlkári na ne reagujú úplne opačne. Smetiarske auto vyvoláva v deťoch túžbu vzlietnuť na úroveň okna a aspoň chvíľu sa kochať na tom oranžovom obrovi. Začnú výskať a skákať od radosti pod oknom. „Maťka zdvihni ma...aj mňa aj mňa. Aj ja ho chcem vidieť!“

Úplne inak reagujú na búrku. Keď sa začalo blýskať a silno hrmelo deti boli celé bez seba. V momente položili všetky hračky na zem a zamrzli od strachu. Tie najmladšie sa rozplakali, tie najstaršie sa vzájomne nahlas povzbudzovali k odvahe a všetky hľadeli striedavo na okno a potom na nás. Asi tajne dúfali  že pokiaľ sme tam my nič strašné sa nestane.  

Máme nového chlapca. Má tri roky. Bojí sa nočníka, papučiek ale žiaľ najviac hrmenia a búrky. Je to tak troška iný škôlkár ako sme boli bežne zvyknutý. Najradšej si sám prezerá leporelá alebo jazdí na malom traktore a o nikoho a nič sa nezaujíma. Keď v ten deň prvý raz zahrmelo vyskočil učiteľke ktorú predtým veľmi nemusel na ruky a nechcel sa jej od toho momentu už viac pustiť. Chvel sa od strachu a veľmi preveľmi plakal. Keď búrka skončila niečo sa v ňom zlomilo. Začal obdivuhodne poslúchať. Z predtým veľmi neposlušného chlapca sa stal chlapec ktorý síce počúvol na prvé slovo no bol plný strachu.

Rozdávali sme deťom nakrájané nektarinky a on o inom nevravel len že: „Búrka bojím.“ Stále sa držal niektorej z nás “akože učiteliek“ a ak sme sa ho náhodou na chvíľu pustili... držal sa aspoň našej nohy.

Bol čas vysvetliť mu že búrka sa už nevráti a že sa nič zlé už nemôže stať. „Vyskočilo slniečko“ hralo z Cédé prehrávača a aj ostatné deti ho začali povzbudzovať aby sa už nebál...on sedel na malej zelenej stoličke a so zdvihnutou rukou k niektorej z nás opakoval: „Ručičku držať“  Chytiť ručička.“  Snažili sme sa mu pokojne prihovárať a upokojovať ho...už bez akéhokoľvek dotyku hoci on bol presvedčený, že to je práve to čo najviac potrebuje.

Zvládol to. Po čase sa upokojil a dokonca sa k nám pridal aj keď sme už všetci spolu tancovali na Tancovalo motovidlo....a Kolo kolo mlynské...Dokonca sa prvý raz smial...tak ozajsky...úprimne...decky zo srdca...

Bolo to zatiaľ asi to najväčšie víťazstvo čo sme v škôlke zažili. Hoci na výhru v stoličkovom tanci si bude musieť Adamko ešte dlhšie počkať...je úžasné sledovať ho ako sa sám obuje do strašidelných papučiek, aj keď si ich dá úplne presne naopak...alebo ako si prvý raz sadá s vypleštenými očkami na ozajstný záchod pre deti a ten ho nezje...a ako potom hrdo vraví: „Adamko nie do plienočky.... Adamko ako detičky...“

Nakoniec sme sa v ten deň aj smiali spolu ...šteklili...a hovoril mi o vláčiku...o smetiarskom aute...a o vrtuľníkoch.

Čakáme že nás niekto bude držať za ruku...že keď sa trasieme strachom nájde sa niekto kto nás objíme a bude aspoň troška lepšie...nie vždy sa to dá...nie vždy sa to má...Boh nás učí robiť kroky do neznáma a polieva tým našu vieru v jeho dokonalú lásku a starostlivosť.

Máme predsa už dosť rokov na to aby sme zahodili svoje plienky a učili sa kakať do nočníka...

Ukázal mi že vždy keď načahujem za ním ruku a volám : „ručičku chytiť...držať.“ Je tam...stojí a s láskou na mňa hladí...a upokojuje ma...aby som verila že búrka odišla...a už vyskočilo slniečko.