milovana

„A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn1:27)

Od iných tvorov sa líšime mnohými vecami no snáď tou najdôležitejšou odlišnosťou je naša podobnosť  Bohu. Boli sme stvorený podľa neho samého. Myslím však, že to znamená oveľa viac ako len že vieme konať, myslieť a cítiť.  Myslím, že pojem “na Boží obraz“ je tajuplným vyjadrením veľkej hodnoty človeka v celom vesmíre. Teda my samy pred Bohom a v jeho očiach máme nesmierne veľkú cenu.

Ak by prišiel k Bohu neznámy škodca a vravel mu...daj mi ich hodnotu...daj mi tú cenu, ktorú pre teba  ľudia majú a ja ti dám čokoľvek na oplátku za to. Boh by sa iba pousmial. Samozrejme je to zlý príklad pretože Boh môže mať čokoľvek si “zamane“, no neviem či si uvedomujeme pravdu, že Boh nám dal slobodu aj kvôli skutočnosti, že si nás nesmierne váži a prechováva k nám ako k jeho stvoreniu obrovskú úctu. S tajomstvom nám darovanej slobody sa však spája i neskutočný risk, že úcta, ktorú máme bude pošliapaná, zničená, ubitá a doráňaná. (často podobne kruto a bolestivo ako tá Ježišova)

Skutočná sloboda je oslavou úcty k človeku, avšak nesprávne pochopená a žitá sloboda sa stáva vrahom tejto úcty.

Podľa čoho spoznáme pyšného človeka? Podľa toho, že nedbá na druhého hranice, že hodnotí svet iba podľa toho ako on veci vidí, cíti, vníma, chápe...Je paradoxom, že ak takémuto človeku stupíte na úctu a istým zmyslom sa ho niečím dotknete, veľmi jasno vám to dá najavo. V skutočnosti však sám nevie v čom  tkvie hodnota človeka. Pretože ak by to vedel nedovolil by si ignorovať hodnotu iných a svoju obhajovať.

Iné typy ľudí zas neakceptujú hodnotu druhých práve z dôvodu neakceptovania a nevedomosti o svojej hodnote. Nikdy nemôžeme dať  to čo sami nemáme. (len ak skrze Božieho Ducha)

Rozdiel v oprávnení  obhajoby vlastnej hodnoty pokorného a pyšného človeka je práve v tom, ktorý z nich akceptuje a vníma hodnotu iných. Realita toho čo pre Boha znamenáme je nemenná, a my ostávame hodnotnými a úctyhodnými i keď sa už takými nevidíme ani sami pred sebou. No Boh je skutočný gentleman. Prichádza aby nás neustále presviedčal o našej nemenne vysokej hodnote, ktorú pre neho máme. Mohlo by sa zdať, že svätý človek znamená pre Boha viac. Ale je to podľa môjho názoru omyl. Svätosť je skôr stavom a mierou blízkosti k Bohu a nie vyjadrením hodnoty človeka, pretože tú má každý jednotlivec pre Boha rovnako vysokú. Jeho láska nie je ohraničená nijakými lebo ak, pretože, potom...jeho láska jednoducho je, bola a stále bude. On je ten, ktorý miluje do krajnosti. Rovnako miluje blázna žobrajúceho na ulici ako mudrca prednášajúceho svoju kázeň na druhej strane tej istej ulice. Alkoholika alebo smilnicu ako svätca či filozofa. Fakt, že sú to milované Božie bytosti sa u Boha nemení.

Hriech v prvom rade ničí našu sebaúctu,  úctu voči iným a voči Bohu. Ak si prestávame vážiť seba a ľudí naokolo prestávame si vážiť aj samotného Boha. Vtedy sa hriech stáva zbraňou voči našej skutočnej hodnote a ničiteľom pravdy o nej. Aj preto Boh tak veľmi prísne súdi zachovávanie úcty voči rodičom. Boh našich rodičov považoval za hodných priniesť cez nich náš život na tento svet. Bol to On ,ktorý ich posúdil zo hodných hoci môžu byť v našich očiach akokoľvek nehodní. Pretože iba On je sudcom! Ak ich ustanovil za našich rodičov my nemáme právo im odoberať úctu, ktorá im skrze to náleží. Ak tak  napriek tomu robíme, môžeme sa akokoľvek obhajovať ich psychickou nestálosťou, závislosťou na alkohole či inými  argumentami pred Bohom neobstojíme. Úcta človeku náleží a jej zachovávanie je od Boha prisúdené každému z nás.    

Hriech znamená deštrukciu v akejkoľvek forme obrátenú buď proti nám samým, alebo zároveň proti iným a napokon proti Bohu.

Hriech znamená smrť. Táto veta však nehovorí iba o fyzickej smrti akoby sa mohlo zdať, pretože slovo smrť si väčšinou spájame s koncom pre naše telo a život tu na zemi. No hriech, ktorý plodí smrť má ďaleko väčšiu moc ako zabiť naše telo. Hriech je smrťou pre našu dušu, ducha. Duchovná smrť sa v tomto vnímaní stáva potom oveľa reálnejším faktom.

Ak Kristus na kríži navždy zvíťazil v boji so smrťou...s hriechom...a priniesol nám večný život...potom aj my, ktorý sme nositeľmi tohto nového života, máme prinášať život iným. Nie z povinnosti ale z lásky. Ako oslavu toho, ktorý si nás zamiloval. Ak Boh nehladí na stav, príslušnosť k národu...farbu pleti či pohlavie...alebo chorobu...ak Boh miluje a prechováva úctu ku každému z nás...nie sme aj my tými ktorí majú byť aj v tomto “na obraz Boha“?

Skúsme sa navrátiť do podoby akej nás stvoril Boh...tým že sa navrátime k nemu samému...a nenechajme sa znechutiť hriechom, ktorý sa nás dennodenne snaží ovládnuť. Pretože ani ten najmocnejší hriech sveta...ani to najpodlejšie zlo nemá väčšiu moc ako BOH.

Oddajme sa Bohu a dovoľme aby On sám nás vyučoval k úcte k samému sebe a tiež k iným. Nech sa na jeho obraz staneme životodárcami a nie vrahmi.

Lebo: „...dokonalá láska vyháňa strach.“ (1Jn 4,18) 

Skutočná sloboda je teda oslavou úcty k človeku.

Pretože: „Všetko smiem. Ale nie všetko osoží.“ (1Kor 6:12a) 

A tak: „Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého.  (J.J Rousseau)

Teda milujme sa navzájom ako On prvý miloval nás...