Počas dňa sa môže stať čokoľvek. Možno sa navzájom veľmi škaredo pohádajú...možno to potom Adreaska tak veľmi bolelo...keď sa s nami mal Jurko lúčiť, že odchádza do novej škôlky a on mu chvíľu predtým na dvore v hádke o loptu povedal, že ho už nikdy nechce vidieť a že už s ním nikdy nebude kamarát. Jurko sa len nemo prizeral a potom povedal: „Ja som tu dnes posledný deň!“ a v tom Andreasko zmĺkol a nechápavo sa na mňa pozeral. Tú bolesť zo slov čo bodajú ako meč som mu videla na očiach...akoby ma prosil aby som to vrátila späť.
„Prosím prepáč Jurko už budeme kamaráti? Neodídeš?“ Pýtal sa počas dňa veľa krát. Nepomohlo to...Jurko sa viac už v škôlke neukázal. Jeho rodičom ponúkli last minute cenu v inej škôlke a oni ani po rokoch v ktorých do našej chodil nezaváhali.
Je to biznis a je mi to veľmi ľúto. Premiestňujú deti z jednej do druhej, ale vlastne chápem obe strany. Čo je najhoršie, že tým utrpia hlavne deti.
Zvláštne že deti samé veľmi dobre vedia čo potrebujú. Ich nik neokabáti na sladké rečičky bez významu. Keď som nastúpila tak si ma prvé dni všetky tak trochu oťukávali. Po čase sme si najviac obľúbili (predtým najneobľúbenejšiu časť dňa) ZASPÁVANIE.
Našli sme na poličke CD s názvom Uspávanky. „Dnes nebudeme čítať o Bambim. Dnes vám pustím krásne uspávanky.“ povedala som a v tom momente sa decká postavili na postieľky a začali skandovať: „Áno, áno, áááno!“
Keď zaznela štvrtá...už niektorý snívali sny...a tí s ktorými čakáme na sníčky trošku dlhšie...tí si začali pospevovať so mnou. „Prečo sa ti tak veľmi páči?“ spýtali sa ma. Mala som slzy na krajíčku...vlastne nie na krajíčku ale už sa mi blišťali ako diamanty zavesené na mihálniciach. „Neviem. Asi mi niečo pripomína.“ povedala som. „A o čom je?“ spýtal sa ma Andreasko. „Neviem, veď skúsme počúvať.“ odpovedala som zo záhadným tónom v hlase.
„Spievajú o spaní...o snívaní...a opakujú to. Prečo to po sebe opakujú Maťka?“ spýtala sa ma Hanička.
„Možno aby sme to mohli spievať s nimi.“
„Aha...zamyslela sa na chvíľku a v momente ako som si obzrela ďalších spáčov začala potichučky mrmlať slová piesne. Skončilo to tak, že som spievala aj ja...a pridal sa k nám aj Andreasko.
Andreasko je chlapec, ktorý keď nastúpil do škôlky bol to ten typický výmyselník. Ešte aj dnes mu vypadne z úst „Do prdele“ keď sa mu nepodarí pekne vymaľovať páva...ale za to je ten jeho najlepší páví brejkdenser v šírom škôlkárskom okolí.
Mali sme raz takú súťaž...deti si najskôr so mnou vyrobili páva a potom s ním mali tancovať na páviu pieseň: „Páslo dievča pávy“ a každí sa tak snažil čo najkrajšie s ním tancovať...pomaly sa pohupovať do rytmu...ale odrazu Andreasko začal robiť s pávom vývrtky, otočky a saltá a kričal radostne: „Môj páv je najlepší brejkdensoví tanečník na svete!“ V momente bola súťaž ukončená, lebo už všetci poznali víťaza. Kika si samozrejme trochu poplakala, lebo ona verila, že ako vždy bude prvá. Nebola...niekedy musí byť človek v niečom aj posledný aby sa naučil naozajsky tešiť z budúceho víťazstva.
A ako sme tam na postieľkach spolu spievali tú krásnu uspávanku utrela som si slzy od dojatia a ani neviem ako vypadlo zo mňa: „Mám vás veľmi rada!“ Odrazu sa na mňa s údivom otočili všetky nespiace kukátka a Adreasko si dokonca sadol na posteľ. Akoby to bola čarovná formulka na ktorú zbystreli všetky uši a oči. A v momente bolo prezradené kto sa len robil, že spí. V tom Andreasko povedal :“Wau!“ a nebolo to také to ironické dospelácke wau od ľudí čo nie sú zvyknutý na takéto slová. Bolo to ozajsky naozajské wau.
Predvčerom som ako vždy zakrývala každého zvlášť a dávala pohladenie a pekné slová na dobrú noc. Je to taký náš rituál od kedy som nastúpila. Deti si na to veľmi rýchlo zvykli. A ak som náhodou zahltená povinnosťami, nezabudnú ma na to upozorniť. No a včera som obišla takto každého z nich a ako som si išla sadnúť, lebo ma už celkom statočne boleli nohy...Andreasko vykríkol: „Veď ešte ja! Maťa a na mňa si zabudla?“ smutné očká prosili o to každodenné pohladenie pred spánkom. „Nie, na teba Andreasko by som istotne nezabudla. Len ma už boleli nohy a tak som si k tebe chcela bližšie sadnúť a pohladkať ťa tak.“
„Aha...“ lišiacky sa na mňa usmial a moje vysvetlenie veľmi rýchlo prijal.
Andreasko je veľmi milý chlapec. Vie veľmi ľúbiť...len mu nikdy nehovorte Andreas. Aj keby prevrátil od pojašenia všetky hračky hore nohami...nemožete! Veľmi by mu to ublížilo. Lebo on nie je zlý chlapec Andreas. „Ja som Andreasko.“ pripomenie vám ak sa náhodou pomýlite.
Keď som sa sťahovala do svojho nového podnájmu...kúpila som si tri kvety. Prvý mi skapal asi po týždni. Druhý som vyhodila na balkón včera. Ostal mi už len jeden. Ak si pamätáte bol raz jeden film so Sandrou Bulokovou v ktorom sa spomínalo, že človek skôr než začne budovať ľúbostný vzťah má si zaobstarať na rok kvet v koflíku. Ak mu do roka prežije má si kúpiť domáce zvieratko a až po ďalšom roku sa má začať obzerať po tom nádejnom vysnívanom. Mne to Boh zariadil troška naopak. A tak som sa rozhodla, že je čas už naučiť sa pestovať aj rastlinky a ľúbiť zvieratká.
Hneď prvý deň ako začal školský rok a desiatovali sme Maťko začal plakať. Nikto sme nevedeli čo sa deje. On je z tých detí, ktoré ľúbia aj zeleno hráškové nátierky...aj paradajky...preto sme nechápali.
„Rybička nedostala papať.“ horko ťažko z neho vyliezlo. Pozerala som sa na neho a vravím: „Keď ju potom presuniem sem do triedy dáme jej dobre?“
„Nie! Musí papať teraz...lebo už je veľmi hladná!“ zavelil malý krpec a všetky deti mu pritakávali na súhlas.
„Máš pravdu...“ povedala som.
Rybku sme totiž na čas museli dať do hornej triedy, lebo spodok sa počas prázdnin maľoval. A mal pravdu aj preto, lebo sme vlastne na ňu zabudli a asi už bola po toľkých dňoch skutočne hladná. Je neuveriteľné ako vedia byť tieto deti starostlivé a pozorné.
A tak prvý krát hrdo on, malý Maťko mohol nasypať rybičke do akvárka papanie aby aj ona mohla byť nadesiatovaná.
Priznávam sa už dlho sme jej nevyčistili vodu. A aj na to ma nezabudol pred pár dňami Maťko upozorniť. „Maťkaaa ale tá rybka už ani nevidí.“
„No hej, keď jej nemá kto vyčistiť.“ zamrmlala som a sledovala pritom kolegyňu ako sa zatvári. Narážala som na to, že by sme sa v tejto nie veľmi obľúbenej činnosti mali striedať.
Potom som sa otočila na Maťka. Ešte stále sa kukal svojimi obrovskými modrými kukátkami na mňa a čakal rozumnejšiu odpoveď.
„Kúpime jej okuliare!“ vypadlo zo mňa ani neviem ako.
„Okuliare? A na čo?“ opýtal sa zvedavý Maťo
„No aby mohla v tej špinavej vode plávať predsa...aby videla.“ ako som dopovedala všetky deti sa burácajúco rozosmiali. „No čo sa smejete?!“ spýtala som sa ich
„Maťkááá, ale veď rybky nenosia okuliare!“ povedala Hanka a ešte stále sa veľmi smiala.
„Nuž ale táto naša asi bude musieť nosiť.“ dodala som a pozrela sa na koleginku, ktorá len s úsmevom na tvári mykla plecami.
Na druhý deň ráno rybička radostne plávala v čistej vode.
Niekedy aj my plávame v rôzne zašpinených vodách...a tvárime sa pritom, že ešte stále dostatočne všetko vidíme...nepomôžu ani okuliare...je treba vyčistiť vodu...alebo možno len dovoliť aby nejaký ten prameň čerstvej vody prúdil priamo cez nás...potom by sme sa nemuseli báť, že časom sa zasa naša voda zakalí a zasmradne.
Zajtra bude u nás výstava a zároveň burza akvarijných zvieratiek. Už dlhšie sa tam chystám. Po mojich záhradkárskych, kvetinárskych neúspechoch nebudem čakať rok a skúsim to s malou akvarijnou rybičkou. Možno to tentoraz obe prežijeme.
Spomínaná uspávanka má názov Tíško spi a zložil ju Martin Husovský so svojou už manželkou Veronikou Husovskou. Tá skladba je nádherná. Otvára srdce a paradoxne aj oči, hoci je to len detská uspávanka.
Komentáre