Neviem kedy to začalo, ale začalo to. Nazvime to raz ...
Jednoducho raz som prestala mať rada tie vždy ochotné a usmiate paničky za okienkom .
Mala som dojem, že buď im dávajú ráno dačo do čaju, alebo majú za ušami natiahnuté gumičky, ktoré im ťahajú úsmev.
Áno boli tam aj také bezúsmevové, ale k tým som prechovávala ešte väčšiu bázeň .
Nemohla by som pracovať na pošte ... ale v knižnici asi áno. Knižnica bola pre mňa vždy dosť dobrodružné miesto. Okrem toho, že sa tam dá sqele hrať schovávačka medzi regálmi, nájde tam človek veľa skvostow.
Ale pošta? Pošta neni zábavná . Nedá sa tam hrať nič. Iba ticho sedieť , kukať do blba a čakať kým prídete na radu. (prinajhoršom stáť)
Raz som bola na pošte kde mali úúúžasne pohodlné kreslá. Boli kožené a keď ste si sadli, vlastne ste sa do nich ponorili ako potápač. Ale to bola výnimočná pošta, lebo v ostatných majú iba drevené stojany na písanie alebo taký ten strohý ikea nábytok. Niekedy mám dojem, že je tam chladnejšie ako v čakárni u doktora, lebo tam aspoň zvyknú pobehovať srandovne neposlušné deti. Na poštu každý len príde a odíde.
Dnes som tam bola aj ja. Predstavte si nevyhodila sa mi z toho žiadna vyrážka a ani som neošedivela od strachu.
A náhodou bolo to tam celkom fajn. Možno preto lebo vonku brutal pršalo a šla som poslať jeden veľmi dôležitý "skorobalík" .
Teta mi najskôr vysvetlila kam sa na veľkú obálku píše adresa. (takto pokorujúco som teda zistila, že som ozajstný poštový analfabet )
"Kedy to tam prosím vás bude?" slušne som sa spýtala správne modulujúc melódiu hlasu ako sa na jednoduchú vetu opytovaciu patrí :)
"Čože?" To je neskoro, nedá sa to dáko skôr? Je to dôležité ..." dodala som plná očakávania.
"Prvou triedou to tam máte už zajtra ráno." ozvalo sa z usmiateho okienka .
"To vážne?" zostala som v úžase. Za tú malú chvíľku som si premietla story o tom ako dotyčný ešte rozospatý otvára ráno poštovú schránku a vyťahuje obálku....
"Wow!" bola moja posledná reakcia pred úctivým: "Ďakujem."
To že ma potom na ceste dobehol poriadny lejak a skoro zabilo auto na prechode je nič oproti tomu, že som dnes ako 23ročná zanechala absurdnosť môjho strachu z pôšt .
PS: posledná obava, ktorá ešte vo mne doznieva je tá, či obsah obálky nakoniec predsa skončí v správnych rukách...
Komentáre
neviete prosím....