II. ČASŤ
Lebo nádej zomiera posledná
Niekto začne priberať, niekto horúčkovito nakupuje, niekto trávi večery pri nezmyselných televíznych seriáloch a niekto je proste len sám. Sám a v tichu. Najskôr ma to ticho uzdravovalo. Bola to možnosť ako konečne poriadne o všetkom popremýšľať. Nezostal už nikto so svojimi úžasne optimistickými rečami. A vlastne som bola rada, že nezostal nikto a nič. Nemala som síl ani sama pre seba. Áno bolo mi na zomretie, no zároveň som cítila, že ak to prekonám ... Lenže otázka znela : „Ako?“ V pästi zvieram bolesť, ktorá sa šíri po mojom tele ako lavína a ja do riti neviem čo s tým. Bolo by jednoduché zo všetkým tresnúť a zobrať si dovolenku od života aspoň na sto rokov. Bolo by také jednoduché odsťahovať sa na Hawai a užívať si slnečné lúče. Bolo by tak ľahké zabudnúť! Bolo? Chcem priveľa. Čakám od seba hrdinské skutky, no pritom som len veľké decko čo túži po láske. Neviem si vyčarovať žiaden poondený lektvar, po ktorom by som zabudla. Nedokážem ani len zastaviť ten film... útržky obrazov v mojej mysli. Nechápem prečo mi odrazu všetko s ním tak absurdne súvisí.
Posledné dni len spím. Asi sa snažím z toho vyspať podobne, ako to robia iný po fláme. Začarovaný kruh. Lebo keď spím nepremýšľam a keď nepremýšľam nebolíš , keď nebolíš môžem dýchať a keď môžem dýchať podobá sa to na život. Ale nie taký ako predtým. Nebude ako bolo.... Tragikomédia. Sedím na posteli v prepotenom pyžame. Nič sa mi nechce a čo je horšie, neviem dokedy to potrvá. Som chorá. Presne! Čo ak som len chorá a po čase to prejde ? Ale kedy budem normálna...? Aj keď je možné, že som normálna nikdy nebola. A jak tu tak sedím vo všetkej tej biede, začínam si uvedomovať, aké ľahké je inému vravieť, že to prejde, keď sami pritom dúfame, že nás to obíde.
Uvarila som si čaj. Žiaden sypaný luxus. Možno je to naozaj tak, že keď dobalia sypané čaje, pozmetajú zo stola pozostatky byliniek a z tých potom urobia tie v sáčku. Kto vie. Harmanček po chvíli rozvoňal celú izbu. Jeho vôňa mi pripomenula dni, počas ktorých sme sa ako deti dokázali vonku hrávať celé hodiny, až kým sa nezotmelo. Potom sme začuli mamin hlas. Bála sa o nás. Nevedela sa dočkať, kedy už budeme sedieť za stolom a v tichu s bázňou zložíme ruky k modlitbe. Každý z nás sa na ňu na chvíľu zadíval a ona predniesla krátku chválu do nebies. Zaznelo spoločné: „Amen“ a bez slov sme vychutnávali večeru, akoby bola tou poslednou. Unavených z celodenných radovánok nás potom uložila spať a my sme snívali o svete veľkých. Pamätám sa ako som snívala, že keď raz budem veľká pôjdem tam a budem robiť tamto....Verila som, že navštívim všetky cudzie krajiny a neprebádané ostrovy. Budem sa učiť domorodé jazyky a i keď nebudem veľmi bohatá, budem dosť múdra na to, aby som pochopila všetky tajomstvá zeme.
Smiešne, pretože najvzdialenejšou krajinou, ktorú som doteraz navštívila bolo Francúzsko. Ale bolo tam nádherne. Odvtedy pre mňa Francúzsko už neznamená iba vôňu parfumov a módne ikony, ale je to tiež úžasná hudba, poézia a pomaly plynúci čas. Tam som pochopila, že sa oplatí snívať...
Komentáre