milovana

Nie vždy je bezpečné stúpať schodmi...hore... ešte stále mávam niekedy závrate...hlavne vtedy keď už vopred viem, že napokon z tej výšky spadnem rovno na ústa. Óch koľká zdvorilosť...proste padnem na hubu...krv sa mi valí z nosa a všetko ma dokonale bolí. Doma sme mávali povalu. Milovala som to tam. Keď vonku pršalo...alebo boli všetci kámoši na prázdninách u babky alebo inde v paži...povala bolo to miesto, ktoré ma lákalo svojimi pokladmi až napokon som vždy prekonala ten hlúpo detský strach a poslušne podriadená mojej zvedavosti som šliapala do výšok. Tie naše sú pre dieťa príliš dlhé, strmé a dokonca točené a kamenné... Bol to starý dom...aj keď krásny...začarovaný hrad s drakom...a tri princezné, ktoré nemal kto vyslobodiť...šialene smutné princezné...ktoré napriek všetkému toho draka veľmi milovali...milujú...

Ako som stúpala stále vyššie, nohy sa mi triasli strachom...no srdce búšilo radosťou, že dnes to prekonám...stačilo malé šuchnutie, prasknutie, šum a už som bola znova na prvom schodíku... Strach bol veľký, ale túžba byť tam a prehrabovať sa truhlicami plnými pokladov bola väčšia... A i keď tie truhlice boli len obyčajné kartónové krabice, ich obsah vtedy predstavoval tú najväčšiu záhadu dňa. Pomaly som otvárala veľké drevené dvere...ten  vrzgot mi pripomínal škrekot netopierov...mrazilo ma a zo zimomriavok som mala už úplne stuhnuté telo...sucho v ústach a počuť bolo len to zrýchľujúce sa : „bum bum...bum bum...“  Odhrnula som pavučiny aby sa mi nedotkli tváre... Spomenula som si pritom ako mi sestra hovorila, že raz videla ako sa rodia malinké pavúčatká...vraj sa tej veľkej tučnej  Pavučici roztrhlo brucho a oni sa z nej vysypali ako naše sladkosti z mikulášskeho vrecúška. Každý jeden malulinký pavúčik sa zachytil na hustú vopred precízne utkanú sieť. „A bolo ich miliardy miliárd!!!“  vyhlásila to vtedy tak, že som si neopovážila pochybovať o tom. Bola predsa staršia a vedela vždy všetko lepšie ako ja - benjamínek... Napokon vždy vedela všetko prvá!
V rohu našej obývačky stála nevkusne velikánska palma v koflíku. To bol náš “strom poznania“. Každá záhada bola hneď odhalená len čo sme si pod palmu sadli. Ségra vypúlila tie svoje veeelikánske oči a ja som ani nedýchala, keď mi začala vysvetľovať ako sme prišli na tento svet...ako Ježiško už dávno nenosí darčeky, lebo ten Ježiško je každé Vianoce náš oco...alebo prečo tá veľká Lena od susedov vtedy s nami nešla na kupko aj keď vonku bolo tak krásne a ona sľúbila, že s nami isto pôjde. Óch ako veľmi som sa vtedy za to na ňu hnevala. Chcela som byť veľká ako ona...aby som si mohla robiť čokoľvek...alebo mať chlapcov...opierať sa ako ona o susedov plot a tváriť sa tak prihlúplo zasnívane...a nechať sa očuchávať tým sprostým pehavým Tomášom...všetci psi na tom dvore štekali a babky pobúrene pokukovali s kým sa to tam zase oblizuje...a ja som chcela byť vtedy aspoň taká veľká ako ona...

Niekedy aj mamičkám musia to bruško rozpárať ako tej pavučice...vraj, že aby ich to menej bolelo...hrozná predstava...aaa potom raz teta Katka vravela, že predsa všetky deti sa tak narodia....a že na tom nič nie je, lebo aj vlkovi museli bruško najskôr rozpárať a vytiahnuť Karkulku, babičku aj horára...a keď sa ich do jedného brucha zmestilo toľko...prečo by sa tam nezmestilo jedno malé bábätko? Musela som veriť. Bolo to určite zaujímavejšie ako tá teória o bocianoch, ktorý by podľa mňa nikdy, nikdy v takom úzkom zobáku také ťažké decko neuniesli.  

Ale vráťme sa na chvíľu ešte k našej tajuplne rozprávkovej povale. Ako som sa prehrabávala truhlicami s pokladom ehmmm... teda krabicami s bordelom ako to mamka nazývala...vždy som tam našla niečo také vau. Napríklad raz som tam našla strašne škaredý ošarpaný fotoalbum a v ňom úplne zvláštnu fotografiu na ktorej bolo moc pekné kučeravé blonďavé dievčatko. Stálo vedľa takého staršieho usmiateho uja, ktorý sa opieral o motorku. To dievča sa dosť podobalo na mňa, no bola staršia...

„Mamíííí kto je toto?“ vybafla som na mamku keď som zliezla z povaly.  Zarazene pozerala na fotografiu a potom sa divne kolísavým hlasom spýtala: „Kde si to našla?“ Iba som hľadela do zeme. Mamka nám vždy zakazovala liezť na povalu pretože sa bála, že odtiaľ spadneme a ublížime si. Samozrejme o to viac nás to vždy lákalo. „No jaaaa...som to našlaaa...na zemi!“ oklamala som.

Pozrela som na mamku. Kotúľali sa jej slzy po lícach ... len hľadela na tú fotku a bola ticho. Asi tak ticho, ako keď sme sa raz dozvedeli, že starká s nami už nikdy neoslávi Vianoce. „Kto je to dievčatko s ujom?“ spýtala som sa znova. Neodpovedala. Fotografiu schovala do drevenej šperkovnice na zrkadle a poutierala si slzy: "Raz ti o tom ujovi porozprávam, ale až keď budeš veliká.“ Povedala a pohladkala ma po vlasoch. „Taká veliká, že sa budem môcť opierať o susedov plot a oňuchávať pehavého Tomáša?“ Mama vypleštila na mňa oči a povedala: „Vieš...skutočná láska je úplne iná...“  „Takže nie všetci zaľúbený sa oňuchávajú?“ zvedavo som sa spýtala. „...eeehhh nie...teda áno...tedaaa...“ začala sa smiať. Nechápala som. „Aj vy ste sa s ockom najskôr oňuchávali?“ pokračovala som. „Ty si ale zvedavé dievčisko! Vieš to?“ zahriakla ma, avšak nie tak  nahnevano. Usmievala. sa..    

„Poď sem!“ povedala a pritlačila si ma na hruď. Rada som počúvala ako jej bije srdce. Mne bilo úplne inak...neviem...zdalo sa mi, že to jej sa dakam veľmi ponáhľalo...  „A teraz mi povedz kde si našla tú fotografiu.“ „Bola v jednej z tých krabíc na povale.“ Povedala som a hodila na ňu taký ten smutný pohľad o ktorom som vedela, že vždy zaručene zaberie. „Ty malá detektívka!“ rozstrapatila mi moje na chlapca ostrihané vlasy a ešte raz si ma tuho pritiskla k sebe.

Teraz už viem, že to bol jej ocko. Veľmi málo ho spomínala...

                                     http://www.youtube.com/watch?v=nA0piPNLLuc