milovana

V izbičke mi rozvoniava čistota a môj horúci bazový čaj. Jarný vtáčí orchester prerušuje iba moje hlasné, výrazne artikulované HAPČíííííííííí...konečne som sa dočkala soboty....bude iná ako tie doteraz....dnes sa nikam neponáhľam...nič nemusím zo seba vyprodukovať....a nik nepríde na návštevu...som tu sama a je to krásna samota. Len ja a Boh.

Včera mi povedali že ma moja choroba dosť zmenila...že som viacej vnútorne zosilnela a osobnostne podrástla...neviem no jediné viem že ešte donedávna  som sa cítila ako rozbitá troska na milión kúskov rozfúkaných do prievanu. Skutočne to bolo veľmi ťažké ...striedajúce sa choroby, nedorozumenia v práci a hádky doma...a ticho v podnájme...a keď prišlo fakt asi najhoršie...keď som zabuchla dvere a sedela na zemi pri nich a plakala...keď som sa z toho všetkého okolo mňa zosypala...prišla moja spolubývajúca – dovtedy nie veľmi dotyková osoba a objala ma...a utišovala...a keď som jej vravela ako  už nevládzem...ako veľmi som na dne...objala ma znova a držala v náručí ako malé dieťa...a potom plakala so mnou...je to veľký dar. Neverila som že ešte taký niekedy dostanem. A tak sme sa zblížili cez naše utrpenie. Cítim sa tu s ňou oveľa lepšie...odrazu akoby niekto hrejivým teplom zateplil náš byt a aj keď som tu občas úplne sama...to teplo tu ostáva so mnou.

V ten istý deň...alebo aspoň mi to tak pripadalo....lebo sa mi tá bolesť už zliala do jedného dňa i keď to bolo tak nejak na týždne...proste v jeden deň keď som si prečítala medzi riadkami že už je asi koniec...práve keď mi mala začať výchova s deťmi...som začala len tak plakať...sedela som na umelej oranžovej stoličke...deti sa hrali, kreslili si...a ja som iba púšťala slzu za slzou a o chvíľu sa to už nedalo ani zastaviť. A tak som ich chytala do prstov...do dlaní...a jediné čo ma utešovalo bol fakt že Boh počíta moje slzy...

Hanka si pokojne kreslila...a odrazu sa postavila...prišla za mnou...nepýtala sa čo sa deje ani nič...iba mi podala do rúk obrázok...nádherný....a povedala: „Maťka to je pre teba.“ začudovala som sa a ona pokračovala: „To si ty Maťka...blondínka...a máš tam krásne farebné šatôčky...lebo ja keď som šťastná obliekam si rada farebné veci...si tu veľmi krásna...“ objala ma a ja som sa nezmohla na slovíčko...utierala som si slzy ale vôbec som sa už necítila trápne....vedela som že tie detiská rozumejú mojim slzám viac ako ktokoľvek iný. Ani sme neskončili náš rozhovor a v zapätí prišla za mnou Kika-Vikinkina sestrička a podáva mi do rúk ďalší obrázok. „Maťka to je pre teba! Nakreslila som ťa ako vyzeráš na bále...máš tu modré krídla ako anjel...alebo ako víla...ty si dobrá víla Maťka a na ruke máš zlatý prsteň - je čarovný...“ a ďalšie objatie ktoré ku mne pricestovalo ako horúca pizza čo si objednáte telefonicky domov práve keď vám od hladu už muzikanti vyhrávajú v bruchu. Moje deti sú tie najväčšie drahokamy pod slnkom.

V ten deň mal byť bál...celú cestu z práce som preplakala...vylievalo sa z môjho vnútra toľko zabudnutej bolesti a strachu...no a potom tam...bolo to nádherné...napriek tej bolesti som žiarila ako hviezda a nebolo to mnou samotnou ale spočinutím pri Bohu. Spievala som na karaoke „Stand by me“ a bol to nádherný okamih. Rodičia sa ma potom vypytovali že odkedy spievam a kde spievam a že to netušili vôbec o mne ...že som to celý čas tajila...boli nadšený...a priznávam sa aj ja :) a tak som im tentoraz konečne hrdo nezatajila a povedala: „V kostole!“ a pozorovala ich reakcie. Boli veľmi milí.

Potom nastal ďalší ťažký týždeň...plný všetkého možného...a zase Boh poslal tých správnych ľudí a tie správne situácie aby ma z toho dostal...a potom som mala stretnutie z jedným pátrom...úžasným a najmä požehnaným človekom odzrkadľujúcim Božiu moc aj milosť zároveň. Veľmi ma to posunulo aby som si uvedomila že som na bitevnom poli tak sa tomu nemám diviť a byť ostražitá a bdieť.

Andreasko predvčerom našiel kamienok v tvare srdca....úplne naozajský a krásny...som mu ho odložila do svojho kabáta aby sa náhodou niečo nestalo...nehodil ho do niekoho alebo mu ho niekto nevzal a bolo by veľa plaču. Zabudla som naň a dala mu ho až o dva dni. Bol nadšený a hneď ho daroval úplne naradostený svojej mamičke. Dozvedela som sa že už v lete odchádza do inej škôlky. Bude mi za nim nesmierne smutno. A k tomu všetkému som sa večer dozvedela že o ňom niektorí ľudia vedú fámy ako o problémovom a bránia sa ho prijať do svojej škôlky. Som z toho veľmi, veľmi smutná. Vôbec ho nepoznajú...nikdy ho nazažili ako pomáha mladším, ako podáva svoje jabĺčko inému, ako prinesie vreckovku keď niekto plače, ako sa dokáže radostne smiať a vrúcne iné deti objať. Nezažili ho, nevedia aký je to úžasný diamant a špinia ho rečami. Je mi smutno z toho.

„Maťka? A budeš tu dnes s nami celý deň?“ toto je veta ktorú mi drobci  poslednú dobu kladú každý deň, oni sú moji priatelia aj radcovia. Hoci na nich kričím keď neposlúchajú, hoci mám občas výčitky že som na nich príliš prísna...hoci...aj tak ma ľúbia a ja to cítim a viem. A naposledy keď sa ma podobnú otázku spýtala Ninka, odpovedala som: „Neboj dnes som tu s vami celý deň.“ postavila sa a prišla ma silno objať a toto objatie postavilo na nohy ostatné deti a tak sa na mňa vrhli a vyobjímali a vystískali ma tam všetky naraz. Toľko lásky som už dávno nezažila. Bolo to nádherné čosi.

A tak hoci som niekedy nemierne unavená, prídem domov večer, ľahnem a spím...a zobudím sa až na druhý deň ráno...hoci mi to tak veľa berie...musím znovu priznať že byť s nimi mi dáva nesmierne veľa...

Tak a idem znova odpočívať do perín :) 

Hanka mala pravdu...

http://www.youtube.com/watch?v=Vbg7YoXiKn0