milovana

„Skončilo leto je tu jeseň, nech každý spieva túto pieseň!“...sa posledné dni ozýva z našej škôlky a už aj susedov pes Maco vie, že za chvíľu bude zima.

Naše deti milujú spievať...a najradšej majú jednu zamilovanú...hlavne vtedy keď si líhajú do perín. Potom čo sa im najskôr všetkým poriadne povyhrážam, že keď už už nebudú spinkať nedostanú domov papierového páva čo sme si spolu vyrobili...presne v tej chvíľke keď mi uveria a zavrú očká vykukne Hanka s pod periny...alebo podušky, ktorú si rada dáva na hlavu namiesto klobúka a povie: „A teraz ešte tú smutnú...“

„Smutnú?“ spýtam sa. „Áno tú....no tú zamilovanú.“ usmeje sa potmehúdsky na mňa a čaká. „Áháá tú...a zaspievam potichúčky báseň/pieseň Miroslava Válka Jesenná láska. Deti počúvajú vždy  akoby to bolo po prvý krát. Niektoré ju už dospevujú so mnou a vždy nakoniec zaznejú tie isté zvedavé otázky: „Prečo je teraz taká smutná?“ „Prečo nevedela že ho má rada?“

Mlčím. Pozriem sa na Hanku a tá na mňa naliehavo zvolá: „Prečo až keď spadne lístie zistí že ho mala rada?“ „Neviem.“ odpoviem stroho. Skloním hlavu a v tom sa ozve: „Prečo to predtým nevedela?“ dokončí myšlienku Kika a ja som nútená miknúť iba plecami a dodať: „Niektoré veci nevieme ani my dospelý.“

„Ale keď sa naučíš celú tú pieseň...a keď nám ju potom zaspievaš...budeme to vedieť, že?“ spýta sa ma Andreasko. „Skúsim...a nabudúce ju už dospievame dokonca, dohodnuté?“ Deti prikývnu a položia si hlávky na vankúše. Keď už je znova to krásne melodicky doznievajúce ticho...ozve sa:

„Maťkaaa a ešte tú o Sabinkeeee...prosííííím...“ povie Ninka a nahodí mačičkovské očká, akoby skutočne vedela, že na mňa vždy zaberú. „O ktorej?“ Spýtam sa. „No tú tvoju vymyslenú, čo má čarovnú postieľku predsa.“ vysvetľuje Ninka a nechápe ako nemôžem vedieť ktorú.

„Ahá tamtúúú...no dobre, ale potom budete už spinkať.“ Všetci nadšene súhlasia a ja sa len bojím, že z dolnej triedy sa prídu sťažovať iné kolegynky, že robíme rámus a už majú deti dávno spať. Ale našťastie ako vždy stíhame všetko...a tak sa usadím na prázdnu postieľku a začnem.

„Bolo raz jedno čarovné dievčatko a to sa volalo...“ „SABINKA!“ dopovedia za mňa deti. „A to dievčatko malo čarovnú izbičku a v nej čarovnú postieľku a na tej čarovnej postieľke ležal čarovný paplón a čarovná poduška. Viete deti prečo to bolo všetko čarovné?“ nedopoviem a nechám ich chvíľu napäté ako gumu na gatiach :)

„Bol krásny jesenný večer. Sabinka si umyla zúbky, obliekla pyžamko a uložila sa do čarovnej postieľky. V momente ako zatvorila očká sa čarovná postieľka začala hýbať.“

„Híííí!“ zhíkli od údivu deti a rýchlo sa posadili na postieľku. „Čo sa potom stalo?“ spýta sa Vikinka.

„V tom sa postieľka otočila smerom k okienku a spolu zo Sabinkou vyletela cez okno do rozprávkovej krajiny Sníčkovo. „A Sabinka sa nebála takej výšky?“ opýta sa Hanka. „Nie veď sa postieľky musela poriadne držať...takto!“ ukazuje Andreasko ako sa treba pri takom nebezpečnom lete správať. „Pokračuuuj...čo bolo v tom Sníčkoveeee?“ povie Marínka a ľahne si späť na postieľku.

„Sničkovo bola veru veľmi zaujímavá krajina, pretože všetko v ňom bolo zo sladkostí. Deti tam mali preliezky z lízatiek, namiesto rieky tam tiekla horúca čokoláda...Hádajte aká?“ opýtam sa detí a oni hneď jednohlasne menujú: „Oriešková, mliečna a biela“ „Presne tak! A namiesto oblakov na oblohe tam majúúúú....“CUKROVÚ VATU!“ vykríkne malý Dodko a dá si dole z úst cumlík, lebo už vie čo nasleduje teraz. „Deti skúsime si z nej odšdibnúť tak ako Sabinka?“ „Ánooooooo!“ zvolajú krpci a už aj vo vzduchu prstami trhajú pomyselnú vatu, dávajú do úst a hladkajú si bruško aká je len dobrá. „A aké farby tam tá cukrová vata bola?“ spýtam sa detí. „Ružová, modrá, zelená a žltá.“ odpovedajú mi, lebo rozprávočku si veľmi dobre pamätajú z prvého rozprávania.

„Bola to krajina v ktorej boli všetci veľmi šťastní...nikto sa tam nehádal, nebil, nehašteril a všetci sa tam mali radi a stále sa na seba usmievali, lebo boli stále rovnako šťastní.“ poviem a pritom sa usmievam  aj ja od ucha k uchu.

„A to tam boli všetci takto stále stále šťastní?“ opýta sa Hanka. „Áno.“ odpoviem a súhlasne prikyvujem hlavou. „Ale to sa nedá! Čo ak boli chorí...aj vtedy boli všetci stále stále šťastní?“ povie Hanka a neveriacky prižmuruje oči. „Áno pretože namiesto liekov tam chorí ľudia užívali cukríky a po nich hneď všetci vyzdraveli.“ „Jééééé to je paráda.“ dopovie Hanka a ľahne si spokojne späť na posteľ. Podloží si pod hlavu svoju malú chudú ručičku a začne pozerať do plafóna.

Deti sú pokojné. Ležia na postieľkach a niektoré dokonca už klipkajú očkami od únavy.

„V ten istý deň keď Sabinka navštívila prvý raz rozprávkovú krajinu Sníčkovo dostala od slniečka zvláštne pozvanie: „Ak budeš nabudúce chcieť,  môžeš sa prísť pozrieť do nášho cukríkového cirkusu.“ povedalo veľké žlté lízatkové slniečko a zamávalo Sabinke svojimi dlhými zlatými lúčmi na pozdrav.

„Sabinkáááá vstávať....už je čas!“ zvolala mamička na Sabinku a celou izbou sa rozliehala vôňa horúceho kakavka. „Ánooo ideeem.“ odpovedala Sabinka a šla si poumývať zúbky. Ako už bola pred umývadlom všimla si, že ju niečo tlačí vo vrecku pyžamka. Siahla doň a vytiahla odtiaľ za hrsť dúhovo farebných cukríkov. Usmiala sa a bežala do kuchynky mamičke vyrozprávať čo sa jej zvláštne túto noc udialo.“

Dopoviem poslednú vetu. Snažím sa šepkať veľmi potichu...tak aby ma počula len Marínka, ktorá zaspáva vždy ako posledná. Hladkám ju po malej vlasato-strapatej hlávke a šepkám jej: „Dobrú noc a šťastný let!“...ona ešte pevnejšie stisne jednou rukou paplónik a druhou matrac a prižmúri silno očká. Neprejde ani 5 minút a už aj ona odchrapkáva o dušu.

V takýchto chvíľach si vždy uvedomím, že moja práca mi dáva veľmi veľa. Učím sa v nej ako mať niečo, na čo niektorí dospelí už dávno zabudli.