milovana

Mám napísať záver...záver niečoho čo ešte ani poriadne nezačalo.

Úvody...nepíšu sa ľahko, ale asi vždy ľahšie než záver. Mal by byť veľkolepý? triumfálny? alebo ironicky tragický? Začína mi to byť všetko jedno...len nech už nejaký je. Neviem sa odraziť a ukončiť to. Neviem len tak  napísať aká som presvedčená, že v živote by som si už nič podobné na seba nenaložila....neviem či môžem byť úprimná a priznať pred celým svetom porážku. Neviem či mám dvihnúť ruky a vzdať sa tesne pred cieľovou rovinkou. Viem, že si to nemôžem dovoliť. Áno viem, že už len chvílku a bude potom. Ale prečo tá chvílka trvá tak dlho? Prečo mám taký zvláštny pocit, že to neskončí nikdy? Aspoň nie do augusta. Nebudem už síce celé noci až do rána sedieť za compom a písať, ale preistou sa v mojich rukách premení monitor notbuku na veličiznú kopu papierov. A kto mi tu ide tvrdiť, že to už skončí? ha? neskončí. viem že tak skoro ešte nie.

Mám v sebe hnev. Hnev, že po piatich rokoch driny, len aby to bolo na Áčko, každá jedna skúška....písomka...test....zbytočnosť. Maximálna zbytočnosť. Prečo? Lebo keď predstúpite pred komisiu i tak jediné čo viete je to ako sa voláte.  Mraky trojmesačnej snahy sa rozplynú ako para nad kávou a vy si uvedomíte, že ste proti tomu všetkému i tak beznádejne slabý. Má to v rukách On. A to je moja jediná záchrana. Jediné, čomu teraz dokážem skutočne veriť.

Konečne prší. Tlak klesá ...cítim to. Pôjdem si urobiť tú spomínanú voňavú kávu a pustím sa do práce. .....hurá? 

.