....všade naokolo počuť len ticho...a klopot prstov o masívny drevený stôl...nikdy som nerozumela šachu...myslela som, že to je hra nafúkancov presne tak ako golf...a tak som sa ho nikdy nenaučila...pravda je skôr tá, že ma odmala desí premýšľanie...áno je to hlúpe žiť a nepremýšľať...ale je to tak...pohyb pri športe ma už tak nedesí...ale to premýšľanie asi stále...a tiež počítanie...proste logické postupy a tak...to nikdy nebolo nič pre mňa...ale mýlila som sa...
Myslíte si že sme figúrky? Mýlite sa...sme hráči...proti komu hráme? Alebo za koho? Čiernobiela šachovnica napovedá...no i tak veľa toho nepovie...náš postoj, presvedčenie, rozhodnutia...hýbu rozostavanými figúrkami. Sú figúrkami iný ľudia? Opäť nesprávne! Figúrky predstavujú okolnosti, situácie, zážitky, príležitosti...dobré a zlé, príjemné a nepríjemné...radostné i smutné...
Raz dávno som sa rozhodla kapitulovať...hra bola rozohraná no nemala som síl pokračovať v nej ďalej...čakala som že to niekto ukončí...tak ako začal...z ničoho nič...nestalo sa...snažila som sa povedať rozhodcovi nech predčasne ukončí hru...nestalo sa tak...všetci naokolo odrazu akoby boli hluchý a slepý zároveň...Ostala som tam len ja...protihráč a rozohraná hra...môžem ujsť? pomyslela som si, oprela chrbát o stoličku aby bolo jasné že končím...znechutená...beznádejne unavená premýšľaním, plánovaním,snahou...každý ďalší krok v mojej hlave mi šepkal prehru a tak som nespravila nič...pre istotu...
V tom do miestnosti niekto vkročil...neotočila som sa...zase len ďalší kto sa bude prizerať na moju prehru...dotkol sa môjho pleca a povedal: „Smiem?“
Nechápavo som sa na neho zahľadela...postavila som sa zo stoličky... znova zopakoval: „Smiem?“
Nenaliehal iba sa pýtal. Pokrčila som plecami a na tvári sa javil môj akože ľahostajný postoj...v srdci som však ďakovala za toho človeka...že prišiel...že to za mňa chcel hrať...Otočila som sa že tak teda odídem keď je už o všetko postarané. Chytil ma za ruku a pokrútil hlavou. „Pozeraj sa.“ Povedal mi.
Zostala som tam teda stáť...urobil pár ťahov...videla som...snažil sa zachrániť hru v môj prospech...
Bola som šťastná, že to konečne začína voňať výhrou... “Paráda!“ pošepla som si...
„A teraz ty!“ Postavil sa zo stoličky a ukázal aby som sa opäť posadila k hre.
„Ale ja netuším ako!“ povedala som mu.
„Skúšaj! Máš predsa na to dohrať tvoju hru dokonca.“
Posadila som sa za stôl...v srdci ma hriala tá trocha nádeje čo som načerpala počas toho keď hral za mňa...
Neodišiel. Ostal tam a pozeral sa na hru. Keď som nevedela ako ďalej pozrel na mňa a ukázal prstom na hlavu akoby mi opakoval: „Premýšľaj.“
S kým súperíš ty?
U mňa je to ego, smilstvo, pýcha, lakomstvo, pažravosť, klamstvo...mám veľa protihráčov...mám veľa nepriateľov...veľa skazeností môjho úbohého ja...
Nevzdám sa...
Počas jedného turnaja...bolo tuším tri hodiny poobede...ho zabili...sadol si na stoličku a hral za nás...jeho súper nezvládol pravdu o tom, že by to mohol vyhrať práve On...veď bol len synom tesára z Nazareta...
Zabili ho...počas jedného dôležitého turnaja...a jeho krv je aj na našich rukách...Chcel iba pomôcť...chcel iba...zachrániť našu hru...
Chce pomôcť aj dnes...včera...zajtra...
Zavraždili ho ale on i tak žije...
Ani zem ho neudržala...ani reči neprajníkov...ohováračov...zákonníkov...vrahov...
Bojujeme proti samým sebe?
Nie.
No bojujeme za seba!
A hoci sa všetko zdá ako hra...ide o život...pretože tentokrát už nestačí len zúčastniť sa tentokrát ide o to vyhrať!
A veniec slávy dostane ten...kto bojoval svoj boj...dobežal svoj beh...a vieru si zachoval...
„Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.“ (2 Tim 4:7-8)
...a aj o tomto sú moje posledné náušnice: http://www.sashe.sk/Qtinka/detail/vrazda-na-sachovom-turnaji
Komentáre