milovana

Kdesi za humnami, široko-ďaleko
Po domoch medzi ľuďmi, tak sa vravelo
Že po nociach sa stratená duša túla
To žienka noci, čo na lásku zabudla
 
Na široko-ďaleko vravia, to víla,
vravia tak, že raz mládenca očarila
Že raz svojmu milému tak riekla v tanci
Keď Nebesá, Zem, ani ľud hriech neznali
 
Raz riekla mu ona, že k noci sa zmráka
V ten neskorý čas, keď posol smrti kráka
On sľúbil jej svou lásku, do konca svých dní,
kým prúdi v žilách mu krv medzi živými
 
Ona sľúbená jednému pánu bola,
krvavá stopa noža v srdci ju zmohla
A tak smutná zvesť o láske z odlúčenia
V podobe víly po košiaroch blúdieva
 
Tak stúpa horami, pod mesačným jasom
Tančí tam sama, na lúčke stromom, vtákom
Mesiac usmieva sa na bytosť odetú
Odetú do hábu hviezd, na svou nevestu
 
On túži po nej jak šuhaji spod Tatier
Priľnúť do lona, nedotknuteľných ňadier
Ponad štíty skalné, noc čo noc vykúka
Nech vídať smie vílu, čo o láske snila

                   (báseň napísal hrdina Matej)

.