Nemám rada trajleri...je to klam a neskutočné ochudobnenie sa...človek nimi stráca svoju predstavu...svoje očakávanie...svoj vhľad...intuíciu...stráca nimi všetko...ak by som v živote mala povedať čo skutočne veľmi neznášam...sú to trajleri...nechápem aký pako ich vymysel.
Posledné dni sú akési výnimočné...kedysi RAZ som sa rozhodla z pamäte vymazať všetko čo by mi spôsobovalo tú pálivu bolesť na srdci...odvtedy mám dojem akoby sa niekto hral s mojim životom...akoby kúsky z neho nastrihal dal do zaváraninového pohára a šúlgal si ich po koberci ...ako ja kedysi keď som bola malá a týrala som tak muchy...potom mi odrazu ostalo tých chudiniek ľúto a tak som pohár otvorila v nádeji že budú schopné po celom tom kolotoči vyletieť na slobodu...NEVYLETELI...nikdy!
Keby sa ten niekto náhodou rozhodol pozliepať tie kúsky...prosím odkážte mu že to bolí...úplne rovnako ako to strihanie...možno ešte trochu viac...
„Milovala som jedného muža...jediného!“...asi takto nejako by začínal trajler na môj život...nezaslúžil si to...tak ako nikto...lebo skutočnú lásku si nemožno zaslúžiť...Milovala som muža ktorý veľmi túžil aby som ho milovala tak ako ho miluje Boh...bolo to vopred prehrané víťazstvo...vedela som že na tú poličku nedočiahnem a ani nikdy nebudem schopná dočiahnuť...bol to omyl myslieť si že keď možno odpustím to...a tamto...že potom možno...pochopí...Nepochopil...a ja som na neho čakala a počítala minúty...sekundy...čas ktorý som potom vyhodila von oknom ...a potom mi ho prišlo ľúto a tak som bežala poň, zodvihla ho zo zeme a schovala do skrine...na hornú poličku...lebo to bol darček od známeho k narodeninám...ale ťukal príliš usviedčajúcim tónom ...a tak si iné miesto ako skriňu napokon nezaslúžil...
Bola som roky presvedčená, že sa oplatí byť dôverčivý...teraz váham...nie kvôli sebe...ale kvôli tým okolo mňa...zvyknú si...pochopia že verím príliš...a zneužijú to...lebo to je niekedy oveľa jednoduchšie ako začať dôverovať tiež...
SOM NAIVNÁ znie môj verdikt...mám tak troška dojem že nevyliečiteľne...
A v podstate som sa asi tak trocha zaľúbila znova do toho pocitu že som hodná toho aby si cudzia osoba so mnou vytvorila priam až pokrvný vzťah...blízkosť ktorú predsa nemôže nič narušiť...blízkosť ktorá je večná...BLBOSŤ
A tak jedno ráno odíde všetko...a vy sa musíte tváriť ako spolucestujúci na nástupišti vlaku číslo 520...a v hlave vám znie: “Vlak na tretej koľaji odchádza o päť minút...prosíme cestujúcich aby urýchlili svoje prestupovanie.“ ...presne ako u nás na byte za posledné tri týždne...
Včera ma balil jeden barman...po mojich prekvapivo vtipných vtipoch žmurkol...akože tajne na mňa pár krát...a potom znova a... a tak...vravím si keby nemal tie dve diery v uchu také obrovské možno by som mu odžmurkla aj ja...ale dostala som pri pohľade na ne tyk do pravého oka :) ...asi to nebol ten pravý...
Na rozdiel od neho ten pravý...respektíve ten o ktorom som si tie dva roky myslela že ním je...tak ten nežmurkal nikdy...nikdy sa na nič nehral...nenosil kvety keď sa to patrilo...ale za to mi jeden uplietol z drôtu len tak...možno z lásky...ktovie...a potom raz vlastne áno...čakal ma po práci pri múriku a spoza chrbta ju vytiahol...tá gerbera mi vydržala rekordných 6 dní na žive...vau
Keď sme už pri tých kvetoch...raz mi jeden mladík na jarmoku vystrelil naozajskú ružu z papiera...presne ako sa spieva v tej trampskej pesničke čo všetci tridsiatnici poznajú...
A dnes sa mi stal ozajstný zázrak...šla som do kostola v šatičkách a botičkách...bolo horko a tak sa mi odrela jedna noha...nedalo sa to vydržať a tak som sa zula a šla bosá...nešiel žiaden aftobus...veľmi dlhú dobu...nešiel ani na jednu...ani na druhú stranu...vôbec žiadny hoci vraj po novom už posilnili spoje...a tak som sedela a snažila sa dovolať ujom taxikárom...nedalo sa...po pol hodine sedenia a mačkania tutútka som hodila modlitbičku do neba...“Bože prosím pomôž mi!“ a odrazu sa na druhej strane ozvala ľudská bytosť...prišla do siedmich minút a tak zviezla aj mňa aj úplne novú neznámu utrápenú babičku domo...a v avte vraví ten ujo šofér: „Slečna ale vy ste mali obrovské šťastie viete o tom?“ ...a ja na to: „Hej hej už asi pol hodinu sa vám snažím dovolať!....a on že: „Zatiaľ ste jediná ktorej sa to za najbližšiu hodinu a pol podarilo, lebo nám úplne zblbli stroje a jednoducho zvonia stále ale pozrite vôbec nič nepočuť ani na jednej ani na druhej strane linky!“ a púšťal mi ich tutút stále dokola „A...naši taxikári v meste sa čudujú ako sa vám to vôbec mohlo podariť...“ a ja mu na to že: „No normálne som sa pomodlila už, lebo pozrite ako ma moje boty odrali a neskutočne to už štípalo...a táto babička už tiež chcela ísť domo a sedela tam taká smutná a odrazu že vraj býva o ulicu ďalej odo mňa....sa musel kvôli nám stať zázrak predsa!!!“ ...a ujo šofér sa len milo pousmial....a znova opakoval, že tomu nechápe a že ako sa to mohlo...“Ja som vaša stála zákazníčka asi aj preto, že ma ten prístroj už pozná...“ pousmial sa a odpovedal: „Veď my dobre vieme že ste...všetko vieme...!“
...no a takto sa mi dnes stal zázrak a aj ja som sa mohla na chvíľu stať zázrakom pre niekoho iného...
PS: ....málo kedy sa stane, že vidím seba v telke...inak veľmi silný príbeh:
http://uloz.to/xEf8mTd/vecny-svit-neposkvrnene-mysli-cz-dabing-avi
Komentáre