milovana

„Mám ju dodnes...niekedy z nej zvyknem čítať ockovi!“ po tom čo vyslovila slovo “ockovi“ oči sa jej zaliali slzami.

„Prosím? Čo že máte?“ zodvihol som obočie.

„Predsa knihu!“ utrela si oči do bielej plátennej vreckovky a nežne sa na mňa usmiala.

Bože ako veľmi som túžil vidieť tento úsmev! ...celé tie roky...

„Niekedy si vaše slová pripomínam...viete...pred spánkom...a potom čo v mysli počúvam znova váš hlas Margret...vždy prv zaspím.“ 

„Pamätáte si aj tie príbehy?“

 „Áno pamätám...“ povedal som a poobzeral sa okolo. Do tej chvíle som nič iné než ju nevnímal...Až potom čo som si uvedomil kde vlastne sme a čo sa dialo predtým ma zamrazilo po druhý krát. „Vy ste...Počuli ste ma hrať?“ pootvorila ústa akoby mi išla hneď odpovedať, no ja som jej skočil do slov a dodal: „Lebo ak áno...tá skladba...viete tá...to bolo pre vás!“  

Prikývla hlavou a riekla: „Viem...ja...nesie moje meno predsa!“ znovu sa usmiala.

„Vlastne áno...prepáčte ja...áno! Dúfal som, že ma raz budete počuť ju hrať...ju...“ na chvíľu som stíchol aby som popremýšľal čo som už povedal a čo nie a potom pokračoval: „...lebo je pre vás!“ zopakoval som napokon neohrabane tónom malého školáka.

„Áno ďakujem...veľmi si to vážim.“

„Ale prečo až teraz? Prečo sme sa nemohli stretnúť skôr?“ spýtal som sa, pretože v tej chvíli aspoň na chvíľku bol znova môj mozog vyslobodení z pút búšiaceho srdca.  

Opäť sa jej leskli oči od sĺz... “Môj otec...on...zomiera a ja...je to môj jediný radca akého som mala po tom čo odišla mamička, ešte keď som bola malá. Zanechala tu malú Kirsten a mňa... a teraz...“ nedokončila vyrieknutú myšlienku a kvôli tej záplave sĺz na jej tvári sa mi začala ospravedlňovať: „Mrzí ma to...prosím odpusťte.“

„To je v poriadku. Nemusíte sa ospravedlňovať. Chápem to.“ povedal som. „Nechcete sa prejsť? Bol som síce už na odchode, ale predsa neodídem teraz keď vás tu mám znova pred sebou...Ani neviete Margret aký som rád!“ vyhlásil som a urobil veľkolepé gesto rukami.  

Znovu sa pomedzi slzy radostne pousmiala: „Aj ja som rada Sebastián!“ 

Povedala moje meno...ona...vyslovila ho s toľkou vľúdnosťou...s toľkou nehou...znova som na chvíľu onemel.

„Tak dobre.“ povedala

„Prosím?“ spýtal som sa opäť nechápavo

„Že súhlasím...“

„Áno?“ popritom omámení vôňou jej hlasu mi unikla niť nášho rozhovoru...

„S prechádzkou predsa...pýtali ste sa ma či sa neprejdeme.“ vysvetlila mi.

Vložila si ruku do mojej paže a šli sme spolu popri rieke.

„Je to vo mne také živé...naše rozhovory...okno...aj to vaše naháňanie mrakov po oblohe!“ zopakoval som hoci som vedel, že niečo podobné som jej už hovoril. Opäť sa začervenala a prikývla.

Prechádzali sme sa až do zotmenia. Opisovala mi ako prebiehali roky počas ktorých sme sa nevideli. Ako sa musela sama starať o sestru i o otca, ktorý postupne čoraz viac chorľavel. Chvíľku plakala od žiaľu...podchvíľou sa  začala chichotať presne ako to malé dievčatko s knihou pod našim oknom, ktorým kedysi bola. Teraz sme spolu kráčali...podopierala sa o mňa...akoby si tým chcela tajne ukradnúť aspoň kúsok istoty.

Bol som šťastný no zároveň sa ma čoraz viac zmocňoval strach, čo bude ďalej. Strach, že ju stratím tak ako vtedy.  Čo bude? Povie mi o všetkom tom žiali v nej...možno sa aj objímeme a potom ju budem pozorovať z okna svojho kočiaru ako sa mi jej silueta vzďaľuje tak ako predtým?

„Nie!“ zvolal som. V tom momente sa ma pustila a cúvla. Pozerala na mňa vystrašeným pohľadom a dlane sa jej chveli úľakom.

„Prepáč ja len...Margret prepáč ale... nechcem aby si znovu odišla.“ v celom tom zdesení som prvý krát zanechal zdvorilostné vykanie.

Nastalo ticho a do neho odrazu zaznelo: „Budeš tu?“ ...spýtala sa ma akoby čítala myšlienky v mojej hlave.

 „Áno.“ odpovedal som s istotou, akú som dovtedy v sebe len veľmi ťažko hľadal.

"Pán Sebastian nesiem tú košeľu čo ste chceli aby som vám vyžehlila na koncert!"  zaznel hlas chyžnej spoza dverí mojej izby.

"Čo že?!?"  posadil som sa na posteľ a nechápavo obzeral okolo seba...Margret tam už nebola...

"Ach, zas len ďalší z mojich snov..."  povedal som tvári v zrkadle čo viselo nad malým kamenným umývadlom a ošpliechal sa ľadovou vodou z dlaní.

                    The KONEC