Zobudil som sa unavenejší než som si líhal...už dlhšie som sa klavíru ani nedotkol. Ani sám neviem prečo. Premýšľal som či má zmysel cestovať takú diaľku kvôli koncertu pre ďalšiu z rodiny nafúkancov. Tváriť sa šťastne...jesť kaviár a tupo sa usmievať na prítomné dámy.
„Môžem vstúpiť?“ zaznel hlas chyžnej spoza dverí. „Nie drahá, práve som polonahý a ak vstúpite možno prežijete srdcový záchvat!“ zakričal som. „Tak smiem? Či nie?“ nervózne zopakovala.
„Vstúpte prosím!“ predniesol som so všetkou galantnosťou a otvoril dvere.
„Ách pán Sebastián...musím vám niečo súrne povedať...“ jachtavo pokračovala chyžná. „Vravte! Stalo sa niečo?“ vyzval som ju plný očakávania. „Ak to pôjde takto ďalej, budem vás musieť opustiť...“ povedala. „Á... a to...Ako to?“ spýtal som sa nechápavo. „Vaše úspory a všetko čo vám tu vaši nebohí rodičia zanechali...no...onedlho si nebudete mať za čo kúpiť ani notový papier, nie to aby ste tu živili aj mňa."
Prišlo to, na čo som celý ten ružový čas snívania o Margret ani len nepomyslel. „Určite sa s tým bude dať niečo urobiť Lujza!“ vyhlásil som, hoci sám som nevedel či vravím milosrdnú lož, alebo prorockú pravdu. V tom sa na mňa usmiala a povedala: „Vedela som, že vy určite niečo vymyslíte!“ vyskočila zo stoličky predo mnou a ani som sa nenazdal zabuchla za sebou dvere a nadšene klopotala dolu po schodoch.
Pochopil som, že tam budem musieť ísť...pretože len so snov a vzduchu sa žiaľ žiť nedá.
„Ožehli mi košeľu Lujza. Zajtra odchádzam do Paríža!“ zakričal som na chyžnú v predsieni a opäť sa zvalil na posteľ.
Kryštál, brokátové róby...smiešne parochne a ešte humornejšie strojené úsmevy. „Dámy a páni. Dnes večer je nám veľkou cťou, privítať medzi nami umelca so zázračnými rukami...“ Všetko to pôsobilo na mňa tak groteskne, ba dokonca až cirkusantsky. Svojim príchodom som však odsúhlasil hrať s nimi túto hlúpu hru plnú pretvárky, tak som si tiež vyčaril falošný úsmev na tvári a posadil sa za čierne krídlo uprostred salónu.
Hľadel som na to more nôt pred sebou a hral...no cítil som akoby moje srdce krvácalo. Keď celé to divadlo konečne skončilo, mojim jediným cieľom bolo vziať zarobené peniaze a čo najrýchlejšie odcválať ďaleko preč od tejto bezduchej smotánky.
„Pane! Prosím tu, zabudli ste na svoje noty!“ zaznel akýsi hlas spoza môjho chrbta. Otočil som sa a v tom som uvidel to najsladšie stvorenie na svete. Celý som zmeravel, díval som naň a dúfal, že to čo moje oči zazreli už nie je iba sen.
„Margret?“ nesmelo som sa spýtal.
„Tak vy si na mňa ešte spomínate?“
Iba som prekvapene stál...srdce mi neskutočne bilo...podobne ako vtedy, keď som ti prvý krát v izbe hral svoju skladbu hoci tam bol z teba len opar v mojej fantázii. Ale teraz, teraz nie. Stála si tu predo mnou... a hoci si vôbec nebola nastrojená ako tie šľahačkové dámy v salóne, vyzerala si krajšie než akýkoľvek cudzokrajný kvet.
„A tak som sa bála, že si už nespomenieš...“ sklopila zahanbene oči a opravila sa: „...teda vlastne...nespomeniete...pane.“ dopovedala a zodvihla svoj pohľad znovu na mňa.
„Je to už tak dávno...“ pokračovala pričom aj ona zostala stáť v akomsi strnulom kŕči . Všimol som si ako sa jej tvár začala detsky červenať. Až neskôr som pochopil, že ju asi zahanbovalo moje hlúpe mlčanie.
„Nie Margret...je to akoby včera!“ konečne som prehovoril no môj hlas znel až smiešne neisto. „Ste prekvapený?“ spýtala sa, vydýchla a plecia jej klesli úľavou.
„Ste stále taká očarujúca ako vtedy!“ nekontroloval som čo za slová vychádzali v tej chvíli z mojich úst.
„Bola som ešte dieťa...“ dodala.
„To áno...ale veľmi múdre dieťa!“ pokračoval som a pritom som z celej tej neskutočnej nádhery ktorú vyžarovala, nemohol spustiť zrak.
Komentáre