Raz mi môj dobrý priateľ Frederik , ktorého pred rokom v tak mladom veku kruto zlomila malária, prezradil, že najdôležitejšie je žiť z hĺbky svojej duše a nepremárniť ani sekundu svojho života lamentovaním. A keď sedel vedľa mňa v tie Vianoce na bohoslužbách videl som to na ňom. Videl som ako tam je celým svojim srdcom ...ako túži uchopiť každé slovo vynárajúce sa z úst kňaza, ktorý pritom ani zďaleka nežil tak sväto a cnostne ako on.
A tak sediac za klavírom v tej pochmúrne tmavej izbe som konečne bytostne ožil. Krv sa liala mojimi tepnami a pľúca vdychovali tú priezračne čistú nádej lásky zrodenú znovu len pre teba Margret. Jediným pohľadom k oknu som si uvedomil, že sa už zotmelo, ale nič pre mňa nebolo v tom momente dôležitejšie ako si navždy v pamäti uchovať melódiu toho večera...toho nádherného rána...toho dňa keď som hral ako nikdy predtým. Nič z toho čo predtým bolo, už nebolo rovnaké...nič z toho čo som predtým videl, počul, vnímal už nebolo rovnaké... Stala si sa múzou môjho života. Od toho dňa kedy som znova precitol nádejou, že ťa ešte niekedy uvidím, si bola tu... pri mne, aj keď v skutočnosti nás od seba delila diaľka nekonečna.
Bola si v každej zapísanej note, v každej melódii, v každej myšlienke...bola si tu.
Prešli roky. Veľa som toho precestoval a ľudia si postupne klavírnu skladbu Margret obľúbili viacej ako iné moje diela. Dámy z vyššej spoločnosti sa honosili tým, že ma počuli hrať na niektorom z mojich koncertov. Videl som množstvo krásnych miest a spoznal veľa zaujímavých ľudí...no nič na svete som si neprial viac, než aby som raz v dave všetkej tej nádhery uzrel teba.
A keď sa po čase všetok ten lesk pominul a ľudia začali žasnúť nad iným majstrom zostal som sám. Sám. Len ja a môj klavír. Len ja a to okno na ktorom som kedysi tak rád sedával.
Zapálil som lampu. Jej svetlo jemne osvetlilo každý kút izby. Na stole ležal list. Otvoril som obálku a s očakávaním prečítal správu. Pozývajú ma opäť koncertovať do jednej z krajín kde som kedysi pred rokmi hral.
Ach ktovie koľko máš už rokov. Žiješ ešte Margret? Moje spomienky na teba sú stále živé a tak dúfam, že ti neskrátila dni nejaká choroba... že netrpíš hladom, keď je všade naokolo teraz taká bieda.
Ľahol som si na posteľ a premietal si v mysli ten vtedy tak živý sen...
V jednej piesni sa spieva, že láska je večná...a ak skutočne budeme žiť večne...želám si prežiť túto večnosť v tvojej blízkosti. Rozumnému človeku to môže pripadať ako bláznovstvo...možno len opar poblúznenia...pravdou však je, že so spomienok na to vtedajšie ráno, keď si ma prvý krát oslovila, som žil celé tie roky. Roky slávy, no nie roky šťastia...
Komentáre
:)