...všetko sa to začalo jedným Vianočným videom... 
Na Vianoce 2007 priniesol "Ježiško" videokameru a to znamenalo, že sa bude celý večer nahrávať ...
Po chvíľke pretvarovania sa však človek prestane vnímať kameru a správa sa ako normálne... no v mojom prípade práve toto bolo nebezpečné /čítajte a pochopíte prečo/ ...
Vianoce prefrčali ako vždy a prišiel deň Dé keď niekto zahlásil: "pozrime si čo sme vtedy natočili !"
A tak som mala možnosť vidieť seba ako sa (ne)normálne správam...
Píšem to takto narovinu ale verte mi nesnažím sa to zveličovať...
Videla som 22ročného človeka, ktorý sa správa ako dieťa :)
Viete najskôr to bolo zábavné, no po čase keď som nad tým všetkým uvažovala a znova a znova si premietala čo som videla, uvedomila som si že "ach a takto ma vidia ľudia?"
Po čase moje znechutenie prešlo a na všetko som zabudla lenže....
Prišiel deň Turíc (pripomienka dňa zoslania Ducha Svätého ) a ako sme tak improvizovali s kamarátkou za klavírom...ona hrala a ja spievala...nastala dosť kreatívna chvíľka a tak vznikla naša nová spoločná piesenka ... rozhodla som sa že to nahrám do mobilu aby sme ani slová ani melódiu nestratili...lenže po nahratí piesenky som úplne zabudla, že ono to ešte stále nahráva a až po dlhšom čase som to vypla.
Po príchode domov som si to celé vypočula a znova ten istý divný pocit že : "toto som vážne ja?"
Nemyslím tým nejaký zlý fíling z hlasu a ani o kritiku spevu tentokrát nešlo...bolo to skôr o tom, že čo som vravela po spievaní a ako som to vravela. Boli to úplne bežné vety typu "toto by sme mohli zaspievať inak a škoda že tam neni výraznejší refrén..." prosto klasika, ale ako som to počúvala prežívala som niečo čo od vtedy nazývam "pohľad zhora" = akoby sa z hora pozerám sama na seba. Počula som sa a znovu nastalo takéto divné : "a takto ma vnímajú ľudia???"
Od vtedy to mávam akosi polopravidelne ... deje sa to ...začnem sa fest kontrolovať a nejde to zastaviť...
Ono mi je vlastne úúúplne šumafuk čo si o mne ľudia myslia, ale tam niekde v kúte mňa sa naštartuje: "teraz si dávaj bacha ...lebo čo ak...a čo si potom budú o tebe myslieť???"
Neznášam to ale neviem sa toho zbaviť....nikdy predtým som nič podobné neprežívala...žiadne "pohľady z hora" nemala som problém byť spontánne autentická, ale teraz...
CHCELA BY SOM SA ZASTRIEŤ ROLETAMI ...
len neviem ako ...
Na Vianoce 2007 priniesol "Ježiško" videokameru a to znamenalo, že sa bude celý večer nahrávať ...
Po chvíľke pretvarovania sa však človek prestane vnímať kameru a správa sa ako normálne... no v mojom prípade práve toto bolo nebezpečné /čítajte a pochopíte prečo/ ...
Vianoce prefrčali ako vždy a prišiel deň Dé keď niekto zahlásil: "pozrime si čo sme vtedy natočili !"
A tak som mala možnosť vidieť seba ako sa (ne)normálne správam...
Píšem to takto narovinu ale verte mi nesnažím sa to zveličovať...
Videla som 22ročného človeka, ktorý sa správa ako dieťa :)
Viete najskôr to bolo zábavné, no po čase keď som nad tým všetkým uvažovala a znova a znova si premietala čo som videla, uvedomila som si že "ach a takto ma vidia ľudia?"
Po čase moje znechutenie prešlo a na všetko som zabudla lenže....
Prišiel deň Turíc (pripomienka dňa zoslania Ducha Svätého ) a ako sme tak improvizovali s kamarátkou za klavírom...ona hrala a ja spievala...nastala dosť kreatívna chvíľka a tak vznikla naša nová spoločná piesenka ... rozhodla som sa že to nahrám do mobilu aby sme ani slová ani melódiu nestratili...lenže po nahratí piesenky som úplne zabudla, že ono to ešte stále nahráva a až po dlhšom čase som to vypla.
Po príchode domov som si to celé vypočula a znova ten istý divný pocit že : "toto som vážne ja?"
Nemyslím tým nejaký zlý fíling z hlasu a ani o kritiku spevu tentokrát nešlo...bolo to skôr o tom, že čo som vravela po spievaní a ako som to vravela. Boli to úplne bežné vety typu "toto by sme mohli zaspievať inak a škoda že tam neni výraznejší refrén..." prosto klasika, ale ako som to počúvala prežívala som niečo čo od vtedy nazývam "pohľad zhora" = akoby sa z hora pozerám sama na seba. Počula som sa a znovu nastalo takéto divné : "a takto ma vnímajú ľudia???"
Od vtedy to mávam akosi polopravidelne ... deje sa to ...začnem sa fest kontrolovať a nejde to zastaviť...
Ono mi je vlastne úúúplne šumafuk čo si o mne ľudia myslia, ale tam niekde v kúte mňa sa naštartuje: "teraz si dávaj bacha ...lebo čo ak...a čo si potom budú o tebe myslieť???"
Neznášam to ale neviem sa toho zbaviť....nikdy predtým som nič podobné neprežívala...žiadne "pohľady z hora" nemala som problém byť spontánne autentická, ale teraz...
CHCELA BY SOM SA ZASTRIEŤ ROLETAMI ...
len neviem ako ...
Komentáre
nechápte to ale tak ...
je to normalne...
chapem...