Posledné dni sú akési zvláštne...snažím sa preliezť jeden plot...je príliš vysoký a ja sa od mala výšok bojím...a to som vždy túžila vzlietnuť...aký paradox...keď sa mi sníva, že lietam je to sqelý pocit...vždy najskôr cítim iba také to jemné nadnesenie sa...viete proste si kráčate po vyhriatom betóne a odrazu keď ste už už pred domom zacítite to...iba taký ten záchvev...najskôr sa to vôbec nepodobá na let...ani zďaleka...a ani z blízka...a predsa!
Dokážem počúvať jednu pieseň nekonečne dlho...premýšľam alebo píšem...alebo len tak som...donedávna som vôbec netušila o čom tí ľudia spievajú...nevadilo mi to...pretože som mohla tak zmysel piesni vymyslieť sama...a to ma...priznám sa o dosť viac bavilo...je to ako keď počúvate iba inštrumentálku...viete čo tým chcel povedať dotyčný skladateľ len kvôli tým pocitom...vystihnutej nálade...a presne preto neviem po anglicky (áno výhovorka)...ale ujo google má prekladač a tak posledné dni vlastne už aj viem...niektoré piesne sklamali...iné naopak prekvapili...a tá ktorá mala byť vyznaním je depresívnym výlevom...a tá ktorá hovorila o tom aké krásne je tu žiť bola vlastne samovražedným listom na rozlúčku...nevadí...nie vždy sa strafím...ale je to dobrodružstvo nevedieť...a len počúvať...tak ako tvoje slová...tak ako keď sa stretneme na kofole...ty bez slamky a ja s...a iba tak sme...po celom tom týždni žiadnej práce...žiadnych skutočných problémov...žiadnych hlbokých vzťahov...proste raz do týždňa si človek zatúži iba tak odpočinúť s osobou, ktorá je mu blízka...pri pohári vína? netreba...aj bez neho sa to dá...
posledné dni sa mi dejú veci! Stretávam ľudí a vidím osudy...životy...ťažké veci a do očí sa mi tlačia tie neželané kvapky zmiešaných pocitov...Sme tu...nestíham sa preniesť cez to všetko a tak sa to snažím aspoň preliezť...tak trocha nenápadne nech sa nik nič nedozvie...a potom dakto povie, že túži ľúbiť...alebo že túži po naplnení láskou...nikdy by som nemala odvahu povedať verejne niečo podobné s takou tou detskou nerozvážnosťou...a tak len ticho závidím a mudrlantsky prikyvujem...A ten refrén sa znovu opakuje...hrá mi už asi 505 krát...a ja ho počujem po každé akoby po prvý raz...a cudzie slová o láske mi otvárajú oči...hoci sa zdajú sem tam iba cudzie...
Počuli ste už ako hrá nejaký hudobný nástroj keď je rozladený? Alebo keď na neho dotyčný nevie vôbec hrať? Najhoršie na tom sú asi tie husle...ale potom si človek v mysli pripomenie ako úžasne vedia spievať keď sa to s nimi vie...možno aj o nás to tak je...a o vzťahoch...že vraj chlapci o tom nie veľmi radi rozprávajú...na druhej strane u nás diefčat je to vlastne jedna a hlavná téma...my vieme zakomponovať tému o vzťahoch aj do rozhovoru o púštnej búrke...nevadí...
A potom vraj dievčatá sú najkrajšie keď sa ráno prebudia...a tak sa na seba kúkám ráno do zrkadla a vravím si ozaj na tom asi čosi bude :)
A potom je to všetko akési zamotané...náš matikár na základke vždy vravel, že ak sa ti niečo zamotá je dobré nájsť stred, bodnúť do neho dačo ostré a jemne potiahnuť...a tak možno aj zamotané povrazy nášho ega začnú povoľovať...možno tak rozuzlíme nerozuzliteľné...udobrí sa aj neudobriteľné...a že raz budem môcť ísť vedľa teba na prijímanie a nebudem už v srdci cítiť ten hrozne divný pocit...
V ten večer sme spolu zjedli celú kokosovú bomboniéru a domov som šla len s prázdnou krabicou...bolo mi dobre a potom som sa rozhodla, že už nikdy nebudem dávať všetko niekomu kto o to skutočne nestojí...a že sa pokúsim žiť...a vyťahovať si z nej len tie najlepšie kúsky...lebo raz niekto múdry povedal, že život je ako bomboniéra...a je len na tebe čo ochutnáš...hej...bolo to na mne a tak trochu som to tentoraz znova pokazila...ale skúsim sa cez to preniesť...a ak to nepôjde verím, že mi pomôžeš to aspoň preliezť...hoc ako vravím odjakživa sa bojím výšok...
Óch aký paradox! ...lebo vraj pre výšky sme boli stvorený!
No dobre tak to skúsim znova...
Komentáre
.