milovana

Včera nás točila telka. Prišli k nám do škôlky takí milí ujovia s kamerami, chlpatými megafónmi (lebo v tomto prípade je slovo MIKROfón príliš zavádzajúce) a naše decká ich z nadšením privítali. Začala sa tanečná a oni odrazu sa predvádzali v najsvetlejšom svetle ako také filmové hviezdy...alebo skôr tanečné... Boli naozaj úžasné. Kika stála a tancovala samozrejme záhadne často alebo lepšie povedané “skoro stále“ priamo pred kamerou....Vikinka predvádzala svoje brušno-tanečné kreácie...Dodko znázorňoval poctivo rukami striešku pre vtáčika v zime nad svojou hlavou...Bolo jednoducho radosť na nich pozerať.

Potom ktorési z detí zazrelo cez naše obrovské terasové okno v snehu niečie stopy a zakričalo: „Niekto bol na našom dvore pozrite na tie stopy!“ a všetci sa v momente otočili a utekali k oknu. Nacapili na neho svoje paprčky a nosy...a bolo počuť: „to sú stopy od psíka!“ ...“nie nie to bola určite mačka“....a čo keď veverička?!“  Pani upratovačka kývala hlavou a v mysli si premietala že len pred pár minútami to velikánske okno poctivo leštila...deti zabudli že je pustená hudba....že kameramani natáčajú našu pani lektorku ako s nimi tancuje...zabudli na všetko okolo a len pozorne sledovali tie záhadné stopy v snehu. V tom sa niektorý z kameramanov zasmial...pokrútil tiež hlavou...zložil s pleca kameru a povedal: „Ach ale krásny svet majú tie deti. Závidím im ich jednoduchosť a hravosť...“ Ten ďalší sa na neho pozrel, prikývol a dodal: „A videl si ako prežívajú bolesť? Krivdu?“ Snažil sa naznačiť incident ktorý sa odohrával ešte pred začatím tanečnej kedy Vikina treskla Marínu poriadne silno do ruky a tá sa v momente sirénovo rozplakala a nie a nie ju utíšiť...zavolala som si ju k sebe...keď sa mi vyplakala na ramene a povedala o tej hroznej bolesti a rane čo jej ten úder spôsobil...utrela si slzy...udobrila sa s Vikinou...a tancovala akoby sa nič nestalo. „Prežívajú to všetko intenzívne...skutočne a pritom  len pre danú chvíľku...“ dokončil myšlienku o bolesti a ranách jeden z kameramanov a pousmial sa.

Bolo úžasné celé to tam sledovať. Vlastne moja práca učiteľky mi veľmi veľa dáva: môžem sa legálne hrať a platia mi za to....môžem spievať koľko mi hrdlo ráči a stačí....môžem si vymýšľať príbehy a hrať divadielka...môžem strašne veľa vecí...úplne naozajsky a normálne hoci mám už dospelácky vek...môžem byť naplno spolu s nimi každý deň dieťaťom. Samozrejme mi to prináša aj isté zvláštnosti, ako napríklad: na každých rifliach mám vydraté iba jedno koleno od koberca... moje nechty poznajú jedinú “nefrancúzku manikúru“ v podobe modro-zelených odtieňov od akvarelových a iných farieb...poznám už všetky CD rozprávky odzadu aj spredu a niekedy ich počujem v hlave aj v noci keď zaspávam...občas mám v mojej duši nedostatok ticha a preto sa pomaly zo mňa stáva introvert...začala som mať rada prechádzky pretože odkedy na ne nechodievame, lebo sú mínusové teploty decká sú v prostriedku dňa ako odtrhnuté z reťaze (a to myslím doslovne) a niet im ani mne pomoci...nedokážem prečítať rozprávku bez toho aby som do nej dačo nedomyslela-neprifarbila...od veľmi častého umývania rúk som dostala medzi oboma prstenníkmi ekzém od mydiel, ktorý v noci veľmi nepríjemne svrbí a nechce zmiznúť...

Jednoducho sa v tej škôlke na mňa nalepia také úžasné veci...že som proste rada že mi tú prácu Boh dal...veľa sa v nej naučím...ale asi najviac trpezlivosti...lebo napr. minule mala Viki svoj deň a stále čosi vymýšľala. Najprv vyliala počas obeda všetko čo sa vyliať dalo a bolo tekuté po stole a na zem...samozrejme aj na seba...potom po obede počas umývania zúbkov namiesto zúbkov ponatierala zubnou pastou totálne celé zrkadielko v kúpeľni a potom naň prstom kreslila somariny...po zobudení...respektíve vstaní z postele (pretože v to poobedie nezaspala ani na sekundu) si obliekla sama samučičká na seba všetko čo mala ale úplne naopak...a počarbala voskovkami stôl. Dala som jej ho umyť handrou...ona ju celú namočila a len tak ju plnú vody kvapkajúcu niesla po celej chodbe...triede...a potom som si už búchala sama po čele čo za blbosť som jej to vlastne kázala. Ale ako správny pedágóg som ju to nechala dorobiť a potom ju pochválila lebo sa jej to nakoniec podarilo celkom dobre vyčistiť...za pár minút si už namaľovala so zelenou fixkou všetky nechty na rukách...a roztrhla si svoje nové pančušky. Vlastne sa divím že tie pančušky vydržali v celku až do poobedia...Ale bol to krásny deň...keď sme sa hrali hru na ovoniavanie ovocia, povedala že: „Ja viem aké to je ovocie! Toto je to čo dávame na záchod keď sa najprv vykakáme a potom ho nastriekame!“ (Myslela tým jahodovú vôňu)

Alebo minule Marínka tiež neposlúchala cez angličtinu a keď ju na konci lektorka káznila zosmutnela a povedala jej: „Mňa to veľmi hrozí...hrozne ma to hrozí.“ museli sme sa zasmiať...lebo jej nevinnosť bola neodolateľne krásna...

Deti vedia čo je dôležité...aj keď občas im to treba pripomínať. Na záver iba poviem že tento týždeň preberáme tému NAŠA ZEM JE GUĽATÁ a na začiatku týždňa Kika, Hanka a Andy piekli v trúbe černoška. Na Vianoce totiž dostali do škôlky v rámci osvojovania si multikultúrného myslenia  černoškovú bábiku...A oni si spojili že je čierna ako koláč a tak ju chceli ešte chvíľku v trúbe dopiecť. Dnes som teda zvolila že sa budeme rozprávať o rôznych farbách pleti...a že ľudia nie sú zlí len preto že sú od nás čímsi iní...pochopili to...poobede sa predbiehali v tom, kto bude môcť s našim černoškovym dievčatkom spať.

Je to fajn...mám ich veľmi rada...a prajem si aby mi zdravie mohlo fungovať čo najdlhšie a ja som sa s nimi mohla blázniť stále. 

PS: Na konci natáčania sa jeden z kameramanov detí spýtal čo je najdôležitejšie v živote a oni vykríkli: "LÁSKA!" Ďalej pokračovalo zdravie, šťastie, až na neustálu výzvu kameramana či ešte niečo je najdôležitejšie zakričal Andy z plného hrdla: "Ježiš!" a zodvihol ruky vysoko hore...všetci sme ostali nemo stáť...vieme že v jeho jednoduchosti chcel povedať že VIERA ale nevedel ako a tak to vyjadril takto...bolo to asi to najsilnejšie čo v našej škôlke kedy zaznelo...nemali sme viac slov :) a on stál neúprosne zo zdvihnutými rukami a usmieval sa od ucha k uchu...