milovana

Bol úplne všedný deň...Robila som si raňajky v kuchyni, keď v tom prišiel domov môj otec. Bol opitý a mal takú tu vyrývaciu náladu...určite to poznáte...keď sa s tým druhým nedá normálne porozprávať, lebo všetko čo poviete aj tak prekrúti proti vám. A tak som mlčala...Bolo mu zvláštne, že nereagujem na jeho poznámky a tak vytiahol niečo o čom som skutočne nikdy nevedela...hovorí sa tomu informácia ťažkého kalibra...

Ako dni ubiehali stále mi to šlo hlavou a uvedomovala som si, že predsa takúto krutú vec by si nemohol len tak vymyslieť...Tiež som vedela, že sa to nemôžem mamini spýtať akože medzi rečou...čakala som na správnu príležitosť...a tak raz keď sme sa spolu na niečom smiali a bola dobrá atmosféra som jej povedala, čo mi vravel vtedy otec a že chcem vedieť pravdu.

Vieš, ako sa tvoja sestra narodila postihnutá....už bola taká možnosť dať si urobiť testy, či aj ty nebudeš. No a vtedy som spoznala jedného lekára. Povedal, že je veľmi veľká pravdepodobnosť podľa výsledkov testu, že sa narodíš ešte s horšími postihnutiami ako tvoja sestra. Opísal to všetko ako hrozný sen a tak som nadobudla presvedčenie, že nedokážem vychovávať ďalšie postihnuté dieťa. Áno čakala som na potrat a bolo to to najhoršie čo som kedy zažila. Vieš si to predstaviť ako som tam „vyprevádzala“ všetky tie skoro mamičky ktoré tým prešli....a ja som stále iba čakala čo bude...prešiel určitý čas a začalo to byť všetko akési divné. Po lekárovi ani stopy..akoby sa vyparil a posledné výsledky testu, ktorý mal potvrdiť prognózu stále nechodili. Nevedela som čo bude, až jedného dňa vkročil do izby iný lekár a povedal, že mi ten zákrok už nesmú urobiť, lebo prešlo obdobie kedy to bolo ešte legálne...a keďže neprišli ani výsledky....mám si zbaliť svoje veci a ísť domov. Bolo to strašné! Vieš si to predstaviť? Nevedela som čo bude...na chodbe som sa úplne zosypala....a len plakala. Tvoj otec už v tej dobe pil a keď som si predstavila čo bude...bolo mi hrozne. Áno potom prišiel a povedal nech sa nebojím, že keď sme to zvládli s tvojou sestrou nejako to už zvládneme aj s tebou. Do poslednej chvíle som nevedela ako to všetko dopadne. Stále mi mysľou chodilo, že to má byť veľmi ťažké postihnutie...

To, že som nejakým spôsobom výnimočná som vedela odjakživa ... aj keď nie práve v pozitívnom svetle :) hehe ...proste od malička som bola šialené decko...a dodnes som tak trochu šiši ....ale som úplne zdravá....a slovo úplne znamená úplne! Veda sa mýli...ešte stále ...aj dnes....Chcem povzbudiť všetky mamičky aby brali takéto vyšetrenia s rezervou a aby prijali pravdu, že nik iba Boh ma moc život dať i zobrať!

V Efette, čo je odborný časopis pre špeciálnu pedagogiku som čítala interview s kňazom, ktorý mal rovnaký príbeh ako ja. Až na to, že jeho katom mal byť lekár - ich sused, ktorého denne stretával na chodbe a napokon ho aj vyprevádzal k nebeskému ockovi, keď zomieral a on mu prišiel dať posledné pomazanie...spomínal, že to bola veľká milosť aby sa takto stretli a on mohol odísť v pokoji, zmierený s Bohom aj s ním...