milovana

Dnes nepočúvam hudbu...nesedím na mäkkej posteli a nezapíjam to mätovým čajom...som v tichu...v tmavej kuchyni na tvrdej stoličke...Celé tie dni a noci sa pýtam Bože čo mám robiť...nie že by som to hovorila nahlas alebo z nejakým tým klišé iba ho dakde tam v podvedomí prosím aby ma zachránil...ako dnes...po dosť dlhej dobe na spovedi...a konečne na prijímaní...viete tento život tu mi pripadá fakt dosť mizerný...je to tak nebudem vás klamať, že je to tu ako v ružovej záhrade plnej rozkvitnutých stromov...aj keby som veľmi chcela aby to tak bolo...ale viete čo? A kto nás to oklamal??? Kto nám kedy povedal že správne je to len vtedy ak je nám super dobre? Nikto nám nikdy nesľúbil, že náš život bude prechádzka ružovou záhradou...a ak...tak sme sa oklamali my sami.

Mám všetko a vlastne nemám nič...tak známa to myšlienka v mojej hlave...a i keď nemám nič mám všetko, lebo mám Boha a on je moje Všetko. Mám dojem že mi dnes konečne svitlo...sa vám chcem všetkým vytrvalcom poďakovať za modlitby za mňa...už som myslela, že to nikdy nepríde...ale dnes...ako som tam čakala v kostole na tú spoveď (nechápem prečo spovedali, lebo šak v nedele a prikázané sviatky sa u nás nespovedá...) tak mi to docvaklo...že ten správny život neni život v  neuveriteľnom šťastí a vo všetkom optimisticky krásnom...ružovom...voňavom a chutnom...akože jasné že si to prirodzene každý želáme navzájom...ale toto hnusné...špinavé a nechutné čo sa mi za posledné dni, týždne a mesiace deje má zmysel predsa! Lebo ak je Boh mojim Bohom musí to mať nejaký zmysel...netuším aký...ale viete čo? Začínam vážne veriť,  že Boh ma počul keď som vzlykala a hovorila: „Prosím Bože použi si to a zmeň to na dobré.“ A viete čo? Bola som posledná ktorú stihol kňaz ešte pred omšou vyspovedať...potom tam ostala čakať taká zdutá teta a ešte pár ľudí...som si sadla a plakala...na nič iné som sa totiž nezmohla...a ani sama neviem prečo...som už tak dlho mimo Božiu blízkosť...akoby som si zvykla že každý ten jeden deň má ráno...obed a večer...to je všetko...nič iné! Chápete? A potom ...som šla z kostola do DVD požičovni...lebo som si zarobila za reklamované náušky peniaze ...keďže je u nás sestra a ona sa v byte fakt nudí...napadlo ma požičať nejaký film...Hneď ako som vošla dnu...ma prekvapilo, že pri pulte stála staručká babka (asi dóchodkiňa) tak som šla teda k nejakým DVD (mám dojem že som v požičovni bola po prvý krát.) Ocitla som sa medzi samými prestrelkovými filmami...si vravím: „nervy čo tu len móžem ja nájsť!“  a v tom mi do očí padol nápis Milionár z chatrče...vedela som o tom filme, dosť som o tom prečítala a tak som neváhala a vzala to. Sestra polku filmu prespala...mamina vydržala (čo je obdivuhodné na túto nočnú hodinu) a teraz sedím za NOTbukom a píšem vám tu o tom, že po tých dlhých dňoch Božieho mlčania a môjho trápenia sa...ku mne konečne dačo prehovorilo úplne do hĺbky môjho srdca. Neviem či poznáte ten pocit...keď proste viete, že toto nemáte z vlastnej hlavy...No a tak ako som kukala ten film...(mimochodom fakt geniálny príbeh) zrazu tam bola scéna kedy chudobnému chlapcovi s chatrče sediacemu na kresle v hre Milionar zdvihol „priateľ na telefón“ čo bolo vlastne dievča kvôli ktorému prežil všemožné strasti aby ju našiel...no a ona povedala jediné: „Neviem odpoveď na tú otázku ale Boh je s tebou.“

Už chápete? Boh je somnou! Nevykašlal sa na mňa a nenechal ma tu vo všetkých tých sračkách čo sa postávali len tak samú na pospas tomuto svetu ...neni som sama...Toto je ľudia pre mňa fakt objav...už som si vypočula toľko odmietnutí (akýchkoľvek) že som fakt uverila tomu že aj Boh sa na mňa vykašlal...ale bolo to klamstvo...a on vidí čo sa deje..a vidí teraz že tu sedím a revem nad NOTbukom jak malé decko...a videl ma aj vtedy...vždy... ja neviem čo viac povedať...vlastne som práve povedala asi všetko čo som chcela...a viete čo? Kľudne si myslite o mne že som sa zbláznila keď tu takto verejne píšem slová o Bohu a viere a bla bla bla....viete čo? Myslite si čo chcete...je mi to jedno...lebo to jediné čomu skutočne teraz dokážem veriť je že BOH JE SOMNOU ...tak ako bol vtedy s Jóbom...tak ako ho uznal za hodného toľkých skúšok...a potom o ňom vyhlásil že mu bol verný....spravila som v živote veľa chýb...no nikdy nechcem stratiť vieru...nikdy...to by bola skutočne tá najväčšia chyba v mojom živote...Veľmi dobre si uvedomujem, čo môže nastať potom čo som to sem napísala...ale viete čo?  

Toto:

„Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje?  A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: "Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.“  Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“  (Rim8:31-39)

a ešte predtým v 29ke sa píše: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia.“

Tomuto dnes chcem veriť!