milovana

sneh sadá na biely porcelán tvojej duše

a mŕtvolné ticho na jedálnom lístku

už rozvoniava bytom

stojíš uprostred sveta z alobalu

a premýšľaš prečo ťa ešte desia

odrazy zrkadiel na stenách iných duší

tváriš sa nezaujato

a pritom ti kvapká z prstov láska

mlč už!

každé tvoje áno

bude zapísané do notesa

a každé ráno

keď si vravíš: „už viac nepohnem sa!“

je dávno pochované...

tváriš sa pôstne

hoc mala by si sláviť zmŕtvychvstanie

no ty stále ležíš v hrobke

a čakáš na svitanie...

Nech prebudí ťa ranná zora,

tá zora čo dáva svetu jas!

Nech môžeš zaspievať pieseň svojej duše,

nech môžeš spievať svetu zas.

a...

...zastaviť potoky čiernej smoly

na chodníkoch úbohých,

zastaviť rieky toho čo bolí

a nabrať nový dych...

vravíš:

„Neviem či dokážem ešte vstať.

Neviem či môžem len tak byť,

bez nehy na tvojich perách

a bez vône odpustenia.“

„Pane kde si?“

„Čakám a plačem pri hrobe

už celé hodiny.

Kam položili tvoje telo?

Ja pôjdem ta a vezmem ho!“

...a On zavolá Ťa po mene...