milovana

„Nakoniec do toho Senca nemôžem ísť. Lenka.“ pretriem si očičká, popresúvam karpinky na nich a ešte raz prečítam text smsky. Klasika. Už som akosi zvyknutá na odvolávanie sa z akcií na ktoré sa strašne teším takže čo už...pôjdem aj sama.

Nahodila som na seba kúpaliskový look a už aj som sa viezla v autobuse. Cesta ubiehala dosť pomaly ale nevadilo mi to. Veď dnes sa nikam neponáhľam a všetko si to riadne letne užijem. Neplatilo sa. Našla som si fajn miestečko pri vodičke a natiahla sa na deku...samozrejme som sa nezabudla nastriekať opaľovacím olejom aby som sa nespálila a potom už iba vychutnávala slniečko. Odrazu som si všimla, že sa mi od niečoho vyhádzali nohy...to nič idem sa namočiť a opaľujem ďalej...Voda bola úžasná...čistá a okrem toho, že mokrá bola aj teplá! Presne taká aká tam vždy býva...milujem to miesto tam...božský kľud...nikde nikoho len sem tam nejaká rodinka s deťmi...neskôr postupne pribúdali ľudia, ale to mi nevadilo.

Začali ma páliť  oči...telefonovala som kamarátke, že asi mám na daktorú z tráv tu okolo alergiu nech mi cestou sem kúpi v lekárni Zirtek a kvapky do očí...Ľahla som si späť na deku a keďže pálenie neprestávalo namočila som si vreckovky čistou minerálkou a priložila na oči. Chladilo to...Napriek tomu všetkému alergickému hapčikovaniu a svrbeniu mi bolo stále úžasne...no po chvíli ma to pálenie očí začalo skutočne trápiť.

„Pozor lebo labuťky zvyknú štípať!“ Zakričal jeden okoloidúci otecko na malého chlapca pri mojej deke. Som sa najskôr potešila, že si ma ujo pomýlil s tak krásnym tvorom a vrávim si wow aký kompliment...hehe po chvíli som si všimla, že sa ku mne skutočne blížila rodinka labutiakovcov s malými labučatkámi...Postavila som sa neochotne z deky...a šla sa namočiť do vody zakiaľ sa labuťky nepresunú od mojej deky inam . Cítila som, že sa mi akosi ťažšie dýcha, ale vo vode to poľavilo a bolo mi zas o trochu lepšie. Keď som vyšla z vody a pozrela sa pred seba...začala som vidieť akosi zahmlene. V tej chvíli som sa  skutočne zľakla. Zavolala som kamoške, že  musím odtiaľto ihneď odísť  na pohotovosť.  Zbalila som si veci a dohodla sa cez fón s kamarátom, že pre mňa príde autom. „Ale fakt sa ponáhľaj!“ dodala som a mierila si to k vchodu do areálu. Postavila som sa vedľa železničnej stanice. Na očiach som mala celý čas tmavé slnečné okuliare...spustila sa mi silná nádcha a tak ako som trúbila do kapesníka okoloidúci mladý muži zadreli na môj účet vtip o tom ako už prichádza vlak a trúbi. Mali na mysli to moje trúbenie a úžasne sa na tom zabávali. Nemala som veľmi náladu sa smiať...začala mi byť desná zima...vonku bolo asi dačo cez tridsiatku (vraj tropické horúčavy). Postavila som sa viac na slnko a odrazu sa k stanici blížilo známe autíčko...už už som skoro nastúpila keď som si v tom všimla, že v ňom sedí cudzí šofér...alebo teda skôr šoférka...stále som toho názoru že muži majú viac talent na šoférovanie ako ženy. Táto dáma zastavila presne pred rozbehnutým autobusom, ktoré to skoro do nej napálilo. Pár minút na to už prišlo to správne auto pre mňa. Nastúpila som s úsmevom na tvári a dala si dolu okuliare. Ľubo sa zatváril fakt vydesene...smiala som sa ešte viac...pozrela sa do zrkadla v aute a vydesila som sa už aj ja: „Kokos šak vyzerám jak žaba!“ povedala som, naštartovali sme a hnali sme domov ako sa len dalo...

Nevnímala som veľmi cestu...iba to že mi bolo veľmi zima...potom zase totálne horko a takto sa to striedalo stále dookola. Ľubošovi stekali od horka v aute po čele kropaje, ale stále sme sa snažili udržiavať dobrú náladu...“Nooo v aute je teraz aspoň 50°.“ povedal ujo šofér a záchranár v jednom. „Ešte že som stihol prísť z tých jahôd hneď ako si mi zatelefonovala.“  

„Do kelu mal som zabočiť inam...teraz pôjdeme zbytočne dookola jak blbci...prepáč, vieš ja v takýchto situáciaách strašne stresujem a potom neviem čo robím.“ ospravedlňoval sa Ľubo a račej pridal ešte na rýchlosti.  

Síce sme ďalej viedli taký ten pokojný rozhovor bolo cítiť, že sme vo vnútri stresovali už obaja...začala som opúchať aj na tvári, krku a cítila som sa skutočne divne. Išli sme aspoň 140tkou a popritom míňali policajné auto...nezastavili nás...keby áno nestihneme to...prišli sme pred pohotovosť a ja som si vystúpila...no teda skôr že vytrmácala som sa z auta a snažila stáť kým ho Ľubo zaparkuje. Podlamovali sa mi nohy a začali sa triasť aj ruky. Chytro som sa chytila dopravnej značky a oprela sa o stĺpik aby som sa nezosypala k zemi. Keď sme sa konečne dotrepali na pohotovosť a sedela som v čakárni ujo SBSkár zahlásil, že nás tu istotne nevezmú, lebo najskôr musíme mať papier od všeobecného lekára z doporučením. „Ľubo klop, rýchlo klop!“ stále som opakovala a bála sa, že to už fakt nezvládnem...

„Ale na ktoré dvere?“ opýtal sa vystresovane. „To je jedno klop na hociktoré! Hlavne rýchlo!!!“ zahučala som na neho. (Dakedy, keď ten druhý stresuje viac ako vy treba urobiť niečo aby sa prebral zo stresov a konal.) Otvorili sa dvere. Odrazu som ležala na lehátku, no nie na tom opaľovacom, ale nemocničnom a tetuška sestrička sa ma pýtala všetky tie klasické otázky nepotrebného charakteru... ako sa volám a kde bývam, kedy mi začalo byť zle...a ja som poctivo odpovedala no v mysli som sa začala strácať z toho čo sa dialo okolo...Sestrička neprestávala na mňa hovoriť pokojným hlasom a otočená chrbtom ku mne dačo naberala do striekačky...Opäť som počula, že zopakovala otázku, ale vôbec som jej nerozumela... „Kokos čo to hovorí? Bude si myslieť, že neviem odpovedať...ale ja fakt neviem čo to hovorí.“ pomyslela som si.

„Halo?! Počujete ma? Odpovedzte mi!“ akože milá bola a ja som jej fakt chcela čosi povedať, ale nie len že som netušila čo, ale ani ako...Snažila som sa no nevydala som zo seba ani hlásku. „Komunikujte so mnou prosím!“ rozumela som ako na mňa naliehala a vtom sa spustil naokolo strašný frmoľ. Ako som sa potom dozvedela Ľuboša poslali čakať na chodbu. Z druhej ambulancie sa vyrútili ďalšie dve doktorky a zháňal sa: „Adrenalíín! Rýchlo pichnite jej aj hydrokortizol!“ Rýchlo odchádza nám...!“

Srdce mi búšilo a nemohla som sa nadýchnuť. Do celého tela prišla nehorázna bolesť ako keby ma začal dakto kopať veľmi silno do brucha a neprestávalo to. Srdce sa správalo akoby mi už už chcelo vybuchnúť a cítila som neuveriteľný tlak na hrudi, ktorý smeroval až k bruchu...začalo to so mnou hádzať...vydávala som zvuky jak posadnutý človek...hehe no proste som chrčala, lebo mi nešlo nadýchnuť sa.

“Prosím vás komunikujte s nami! Čo teraz cítite?!“ konečne som poootvorila opuchnuté oči a pozerala sa do neskutočne naľakaného pohľadu doktorky nadomnou. Z oboch rúk mi trčali  infus/zky a na hruď mi tiež dačo prikladali...potom som na chvíľku vnímala len tlkot srdca a ticho. Do toho ticha som zahlásila v duchu: „Pane Bože ja ešte nechcem zomrieť. A tiež mi neopováž dať zažiť to peklo o ktorom hovoril ten surfista vo svedectve, čo sme včera počúvali na stretku!  Ja verím, že si a môj život ti patrí...je to na tebe...počuješ?!“  Naplnil ma brutálny pokoj. Všetci okolo mňa behali a stále do mňa dačo pichali a strkali a potom som cítila ako som sa nadýchla a dali mi do nosa ten prístroj taký...

„Prosím otvorte oči ak ma počujete.“ zahlásila vystrašená doktorka. Cítila som, že mi oči pomaly odpúchajú. „Je vám už lepšie?“ Prikývla som. „Mali ste veľké šťastie pani, že vás ten záchvat nechytil v aute cestou sem. To by ste istotne neprežili.“ povedala doktorka a tvárila sa veľmi prísne. Cítila som sa maximálne slabá a len som znova prikývla. „Nemali ste vôbec ísť autom, ale mali ste si hneď privolať záchranku.“  dodala.

Potom som tam istý čas len tak ležala. V mysli som ďalej viedla monológ  s Bohom až odrazu som konečne začula aj Jeho myšlienku ku mne: „Zvladli sme to! Si moja hrdinka!“ Vnútro mi zaplavila neskutočná radosť z toho, že žijem a začala som sa usmievať. Doktorka si to všimla a jej prísny výraz tváre sa tiež zmenil. „Aj ste sa namočili do vody keď vám to začalo opúchať?“ spýtala sa ma. „Áno.“ odpovedala som. „Aspoň že tak. Viete to nachvíľu zastavilo opuch a uvoľnilo dýchanie a aj preto nastal ten anafylaktický šok až keď ste boli už tu. Oddialilo ho to.“ počúvala som ako mi to vraví a pritom sa mi v mysli premietala rodinka labutiakov ako ma doslova vyhnali z deky potom, čo som si dala obklady na oči a pokúšala sa pekne opaľovať ďalej. Nemala som viac slov...

Z pohotovosti ma previezli na imunologické a odtiaľ na kožné oddelenie. To odveci čo sa dialo okolo toho presunu nebudem račej ani spomínať...(svedčí to o našom úžasnom zdravotníctve)

No a tak som sa ocitla namiesto kúpaliska v nemocničnej izbe a hovoria, že vraj tu pobudnem nejaký ten čas...

                                     .....to be continued