Dnes mi jeden pre mňa veľmi vzácny človek v telefóne povedal, že jednou so skutočne dôležitých vecí v živote je úprimnosť. Súhlasím. V druhej knihe Samuelovej Dávid adresuje slová svojej ďakovnej piesne Bohu, ktorý je : „voči svätému (si) svätý, voči šľachetnému šľachetný, voči úprimnému úprimný, voči zvrhlému (si) neúprosný.“ (22:26-27)
Nie som ani zďaleka taká svätá ako sa zvyknem často tváriť a ani šľachetnosť nepovažujem za svoju charakteristickú črtu...čo však myslím, že ako tak viem, je byť úprimná a to niekedy možno až príliš. Nemyslím tým teraz situácie v ktorých ľuďom svojimi nepremyslenými vyhláseniami ublížim. Aj keď aj tých bolo a je žiaľ Bohu dosť. Mám na mysli skôr úprimnosť, ktorou často krát odhaľujem svoj život ľuďom, ktorých vlastne ani veľmi nepoznám. Od kedy som sa dobrovoľne rozhodla kráčať životom s Bohom, ktorý ma miluje bezpodmienečne, bolo pre mňa akési automatické zjavovať iným zákutia tohto môjho nového života. Je to veľmi riskantný šport a vlastne ho ani veľmi neodporúčam realizovať za každých okolností. Získala som tým mnoho úderov pod pás, mnoho “komplimentov“ od múdrejších a mnoho rán. Ale kašlem na to. Možno to ani nie je napokon ten správny spôsob ako byť úprimný, no je to niečo, čo proste robievam, lebo to tak zatiaľ niekde v hĺbke svojej duše považujem za dobré.
Apoštol Pavol veľmi často vo svojich listoch spomína, že ak by sa mal niečím chváliť tak práve svojimi slabosťami. Tiež na mnohých iných miestach v Písme sa píše o ľudskej slabosti ako niečom, čo si môže Boh použiť na to aby bol oslávený. Tieto slová sú pre mňa vždy veľkou motiváciou, inšpiráciou a jednoducho sa priznám mám z nich niekedy až infantilnú radosť. Znie to všetko možno paradoxne hlúpo, ale zatiaľ som sa presvedčila, že aj tak je to veľkou pravdou.
Neviem či ste si to všimli, ale v dnešnom svete je to, čo sa vníma ako slabé považované za nepotrebné, odpudzujúce až smiešne. Slabosť nie je žiadaná, pretože konkurencia je veľká a kto chce preraziť musí mať drzú hubu, ostré lakte a drsný výraz. Ženy už nechcú byť nežným (slabším) pohlavím, deti sa snažia čo najskôr dospieť zo svojej slabosti skúsenosťami dospelákov či už v drogách, neviazanom sexe, alkohole alebo podobných hovadinách. A muži sú často krát naozaj silný, ale škoda že iba v rečiach, pretože keď prídu na rad činy, odrazu všetci všetko myslia “len tak z haluze“. Skutočná sila muža sa podľa mňa aj tak najlepšie testuje na zásadách, zodpovednosti a odvahe. Svet však silu vníma úplne inak. Sila už nie je to čo chráni, stavia a zúrodňuje, ale skôr to, čo je len chabou snahou o nenááápadné prekrytie neschopnosti pokoriť sa a priznať svoje slabosti.
Lebo my sme tí, ktorí musia byť takto silní. Je to klamstvo...a poriadne. A viete prečo? Lebo ani jeden z nás nie sme natoľko silný, že by sme dokázali absolútne ovládať svoj život. Je len otázkou času kedy zlyháme, padneme, ublížime, zraníme ... proste kedy sa prejaví naša slabosť vo všetkej svojej “kráse“. A práve preto sa podľa mňa spomínaný Paľko tak rád chválil svojimi slabosťami...lebo keď Boh osvetľuje našu tmu, preniká nás svetlom svojej sily, ktorá je omnoho slávnejšia ako naše silné reči, prehnané predsavzatia či odhodlania byť už konečne raz “chlapom“.
Áno som žena a možno viem len veľmi málo o mužskej snahe byť silným. No mnohokrát som sa presvedčila, že skutočné víťazstvo zažívam potom, čo najskôr padnem na kolená a volám: „Pane, už ďalej takto nevládzem...prosím pomôž mi!“
A potom tiež často prichádzam do bodu, kedy si sama pred sebou musím priznať ako veľmi som obdivovala iných ľudí alebo seba viac než toho, ktorý každého z nás “utkal“ v živote matky, ako sa to spomína v žalme139.
Mohla by som tu menovať množstvo situácii, kedy som vedela, že z vlastnej sily už NIČ nezmôžem. My máme chcieť byť silný...máme bojovať ako udatní bojovníci až dokonca, no to čo musíme mať stále vryté do svojej mysle je, že to nie ja, ale Boh ma robí silným.
A tak keď sa potom spätne dívame na svoje omyly, pády či prehrešky nezúfame si do zbláznenia... nemáme dojem totálnej porážky a nezmeniteľnosti osudu. Už sa viac nemusíme báť vlastného odsúdenia za slabošstvo, lebo ten ktorý nám ponúka svoju silu je tu každý deň pre nás.
Mnohých z vás o ktorých viem, že čítate tento môj blog považujem za silných. A to nie preto, ako ste na mňa na prvý pohľad zapôsobili... a ani kvôli vašim vyjadreniam... ale práve kvôli vašej odhodlanosti napriek slabosti NEVZDAŤ TO! A to je to...za čo si vás veľmi vážim. Ďakujem, že môžeme spoločne žiť v pravde Božích detí a nebáť sa priznať svoje zlyhania a slabosti.
PS: neodpustím si trocha novoročnej romantiky: Želám každému z nás, aby sme v tomto ďalšom novom roku mohli zakúšať v našich slabostiach slávnu Božiu moc.
S láskou milovaná...
Komentáre
boli sme raz v praci na skoleni...
hmmm
zaujímavý náhľad, ale spomenula som si
viem si vážiť aj takýchto ľudí, za istých okolností a v istých prípadoch
dere
nerob si starosti milovaná :-)
kra kra kra
,
:)