Drahý ...
Dnes je ten správny čas. Čakala som na dnešok dva dlhé roky. Tak veľmi dlhé roky...no i napriek tomu sa mi to zdá ako včera...Bolo veľmi veľa večerov s tebou na ktoré nikdy nezabudnem. Veľa prechádzkových nocí...keď si ma vyprevádzal a potom ja teba...a potom ty mňa...a ja teba a napokon ty mňa. Mohlo byť niekoľko stupňov pod nulou a mne bolo horúco. Vedela som, že raz príde táto chvíľa a ja budem môcť všetko zo seba dostať. Tentoraz však už nie v rýmoch.
Nikdy si si nespomenul na ten deň keď som ťa videla prvý krát. Šli sme na tú divadelnú skúšku. Sadli sme si do prvých lavíc. Nemávala som dovtedy taký ten intuitívny pocit. Dovtedy nie. A potom ma napadlo, že sa mám otočiť a pozrieť kto sedí za nami. Bol si tam ty.
Až do toho dňa som si myslela, že mám všetko čo potrebujem. Myslela som si, že mi nič už viac nechýba. Pokým som ťa tam neuvidela. V ten večer som sa modlila aby sme sa ešte stretli. Po prvý krát som Boha prosila o chýbajúcu polovičku mňa samej. Vypočul ma.
Bol Silvester husto snežilo. Prišla som k dverám. Zazvonila a z rúk si stiahla mokré rukavice. Na mojich vtedy kučeravých vlasoch sedelo ešte niekoľko snehových vločiek, čo sa nestihli roztopiť. Bol si prvý s kým ma zoznámili. Ostatných som tiež veľmi nepoznala. Všetko to bolo akési veľmi zvláštne. Pripadala som si tak cudzo a pritom tak príjemne. Neviem to inak opísať. Potom tá prvá fotka. Mastný fľak na stene, keď si do mňa hádzal gél z vyhoretej gélovej sviečky a ja som sa stačila uhnúť. Ktovie či tam ten fľak nie je dodnes. Smiešne. Ospravedlňovala som sa domácim namiesto teba. Dodnes si pamätám ako si sa preto moc netrápil. Ten chlapčensky lišiacky úsmev a pokrčenie plecami. Prešlo ti to. Vlastne ako vždy všetko. Nechcelo sa mi hrať karty. Pozorovala som ťa tak nenápadne ako sa len dalo. V tú noc som nezaspala. Odišiel si skôr a ja som čakala ráno. Modlila som sa. Všetci už spali. Niekto na gauči, niekto na zemi, niekto prikrytý molitanom, pretože spacák bol len jeden. Predstavila som si ťa ako už doma spíš. Dúfala som, že ťa tá hlava už prestala bolieť. Škoda, že bolela. Možno by si ostal. Možno by sme boli jediný dvaja zostali hore až do rána. A tak som bola len ja tá, ktorá vydržala čakať na svitanie. V to ráno bolo zamračene a tak som vychádzajúce slnko veľmi nevidela. No vo mne už dávno vychádzalo a to úplne stačilo. Prešiel rok. Krásny rok. Nádherné rozhovory. Tvoje slová povzbudenia a to ako si nevedel čo môžeš a čo už nie. Tvoje modlitby. Dokázal si sa za mňa modliť tak dlho. . . roky...možno sa modlíš dodnes.
Hádky sú svine a tak práve vtedy keď nám bolo krásne to skončilo. Pamätám si tú cestu vlakom do školy. Bála som sa, že ťa už navždy stratím. No nestalo sa. Aspoň nie vtedy. Po dlhej dobe spolu. Stačilo mi len to, že ťa vidím, vnímam, cítim. Stačilo, že tam si. No aj tak sme v ten večer skončili pri sebe. Obaja sme to tušili. Obaja. Hovoril si čo sa zmenilo, čo máš nové... A tam v ten večer to opäť začalo rásť. To čo som sa tak veľmi snažila udusiť. Nešlo to. Pamätám si tie objatia. Pamätám si vôňu tvojich vlasov a blízkosť s akou sme sa dovtedy nikdy nepoznali. Pamätám si ako som ťa držala a modlila sa nech tá chvíľa nikdy neskončí. Dokonale si pamätám všetko. Každý tvoj pohyb, slovo, pohľad. Tancovali sme. Vtedy som sa znovu zaľúbila. A bolo to krajšie ako po prvý krát.
Neviem či si pamätáš ako sme spolu raz pretancovali celú Norah Jones. Pamätáš? Potom Sting a tá posledná skladba, ktorej dodnes neviem prísť na názov. Stáli sme oproti sebe. Opretý o čelá. Tak blízko. Vtedy sa zem hýbala! Viem to! Stála som a napriek tomu strácala rovnováhu. Stál si. Obaja ticho. Nezabudnuteľná chvíľa. Zase spolu. Deň potom mi všetky tie skladby zneli v hlave. Stále dookola. Ochorela som z teba. Vieš to?
Bolo to všetko krajšie ako predtým. Dávali sme si pozor na slová...obvinenia...no i tak sa tým všetkým nedalo prejsť bez rán. Ublížila som ti. Viem. Prešiel dlhý čas. Vravel si, že sa bojíš, že ma prestaneš ľúbiť. Bála som sa tiež. Napokon som to bola ja a nie ty. Tak nečakane. Všetci okolo vraveli, že to bolo už po tak dlhej dobe spolu na spadnutie. Oni to čakali. Videli. Počuli ako sa hádame čoraz častejšie. Ľúbila som ťa! Viem to. Tie Vianoce bez teba boli ťažké. A aj keď sme sa potom udobrili...už nikdy to nebolo v poriadku. Neviem. Chcela som veľmi aby bolo. Ale nešlo to. Každým dňom si sa mi vzďaľoval a ja som netušila prečo. Neviem či si pamätáš tú pizzu. Skončilo nám stretko. Prišiel si pre mňa. Šli sme si sadnúť. Ja, ty, Mat, Ema a baby. Sedeli sme za okrúhlim stolom. Prišla chvíľa keď som si detailne prešla každého z vás. Keď mi pohľad skončil na tebe, pochopila som, že už necítim nič. Nič iné ako k nim. Pýtal si sa čo mi je. Prečo som zosmutnela. Nemala som odvahu povedať čo sa deje. A tak som to tajila a dúfala, že sa to vráti. Že moja láska k tebe znova ožije. Nič. A tak jedného večera som nespala až do rána a prehrávala si v hlave všetko to krásne čo sme spolu prežili...plakala. Vedela som, že to musím urobiť. Vedela som, že skôr než odíde úplne aj toto, čo sa udržalo na stenách môjho srdca. Chcela som si ťa pamätať takto.
Stretli sme sa. Meškal si a ja som si vravela, že ak neprídeš nič ti nepoviem a budem v tom predstieraní pokračovať ďalej. Prišiel si. Ospravedlnil si sa že meškáš, ale videl si ako sa tvárim. Spoznal si mi to na očiach. Leskli sa od sĺz. Možno si si chvíľu myslel, že sú to slzy radosti. Plakala som. Bolo to tak ťažké. Slová čo som hovorila...to ako som sa snažila neublížiť ešte viac. Nedalo sa to. A potom keď bolo po všetkom sme sa opreli o plot a ty si sa spýtal čo bude ďalej. Povedala som, že neviem. Tak veľmi som túžila aby som ťa mohla naposledy objať. Neobjala. Už nikdy.
Vtedy sa začali dni bez života. Tie letné prázdniny plné bolesti na ktoré sa nedá zabudnúť. Nenašiel sa už nikto ochotný počúvať ako sa mi leje bolesť z pier. Nikto až na neho. Za tie prechodené večery by si zaslúžil medailu. V núdzi poznáš priateľa. Je to tak. Nezvládla by som to ak by nebolo jeho. Neupozorňoval ma, keď som to isté hovorila po stý krát. Iba ticho počúval. Mohla som zdieľať svoju bolesť a aj keď to bolo všetko tak hrozné...dokázala som tým prejsť. Živá! Som tak vďačná. A vždy budem. Pamätám si ako sme v noci sedeli na obrubníku a ja som mu vravela, že už nevládzem ďalej. Na križovatke. Bola prázdna. Tak ako vtedy ja. Tak boľavo prázdna. Hovorila som mu nech zhasnú svetlá, odostrú oponu, lebo schow skončila! Že nedokážem ďalej hrať toto smiešne divadlo s názvom život. Hovorila som mu, že túžim zomrieť. Túžila som nech už to skončí. Ďakujem mu, že v ten večer počúval a vravel len: „...to prejde.“ Neverila som mu no i tak bolo úžasné počuť to v tej chvíli.
Dni ubiehali pomaly. Bolesť rástla a vyvrcholilo to napokon vtedy tou búrkou. Všetko bolo zlé. Veľmi zlé...doma, v škole, ľudia, všetko sa rútilo dolu vodou. Nedokázala som nemyslieť na teba. Ani jeden deň bez teba. Ani jeden. Pršalo. Nasadla som na bicykel. Nevedela som kam mám ísť. Vedela som len že ďaleko od toho všetkého. Napokon som skončila na lavičke pri kaplnke. Dážď bol tak silný. Šľahal mi do tváre a veľmi sa blýskalo. Nebo bolo úplne čierne. Prosila som Boha aby mi dovolil odísť. Aby som mohla zomrieť. Tam a v tej chvíli. Všetko okolo mňa vyzeralo tak hrôzostrašne, no nebála som sa. Lebo to čo bolo vo mne...v mojom vnútri... bolo strašnejšie a ja som to už nechcela prežívať ďalej. Prosila som Boha nech tam buď zomriem, alebo nech to vezme všetko z môjho srdca preč. Sedela som nehybne na lavičke úplne mokrá...bola mi zima...odrazu som počula vtáčí spev. Mala som zatvorené oči a v momente, keď som ich znovu otvorila, som si uvedomila, že už neprší. Iba jemné kvapky mi dopadali na tvár. Žijem! Uvedomila som si to viac ako kedykoľvek predtým a vedela, že je po všetkom. Zobral to. Nebo sa úplne rozjasnilo. Mraky odchádzali do diaľky a s nimi odchádzala aj moja bolesť. Ako som tam tak sedela a pozorovala zapadajúce slnko prišiel ku mne pán so psom. Nepýtal sa ma na nič, iba sa milo usmial. Možno chápal...možno nie. No tváril sa tak...Pohladkala som psa a povedala, že máme podobného krásavca aj my doma. Prikývol súhlasne hlavou a po chvíli šiel ďalej.
Skončilo to. Vtedy...tam.
...dúfam,že sa vyjasnilo aj v tvojom živote...
Ps.: Ďakujem za to všetko krásne!
Komentáre
...
neverila som...