milovana

„Veď povedz ako ťa to tam nakoplo do života?“ Veru dá sa povedať asi presne toto. Nakoplo ma to do života. Je toho tak veľmi veľa s čím by som sa s vami rada podelila. A že vraj ak človek to čo prežil hovorí viacerým osobám potom to zvykne postupne zúžiť len na pár strohých info. Presne toto nechcem. Dokonca celý čas ako som tam bola som myslela na každého z Vás tu (teda som sa snažila na každého)... Myslela som na to ako by som Vám ten môj výlet v Medžu  čo najpresnejšie opísala. Celý čas som si tam robila pomyselné  zápisky...a teraz mám dojem, že všetko to čo je napísané v mojom srdci ani nedokážem prepísať tak úplne sem. Ale skúsim :)

Čakali sme netrpezlivo na Patrónke...autobus dlho nešiel...Lucka vravela, že sa celkom bojí či to nebude ako na výlete z domovom dôchodcov alebo také dačo. Nebolo!!! Nastúpili sme a hneď som zbadala plný aftobus mladých. Potešilo ma to celkom. Och koľká povrchnosť :) hehe.

Na makarskej sme sa síce okúpali ale nie v mori...pršalo a tak sme tam pobudli iba chvílku a šli sa ubytovať do Medžugorija. Strašne sa mi rátala veta našej vedúcej zájazdu: „Všimnite si ako sa tu skromne žije!“ Pozerala som cez okno a šla si oči vyočiť na domoch ako svet. Velikánske viacgeneračné domy sa tiahli celou krajinou. A tak som premýšľala, že asi sa tá skromnosť skýva u nich niekde inde. Bolo to tak...sú skromný ale inak ako by sme si predstavovali.

Hneď na druhý deň skoro ráno sme šli na výstup na Križevac čo je kopček kde sa tiež zjavovala Panna Mária. Mala som obavy. Nové tenisky od čínancóf ma otlačili už v TT a tak som si poprelepovala môj megapluzgier a hovorila si celý čas: "Kľud Maťa ty nemusíš ísť hneď zajtra, šak sa predsa nezničíš hneď na začiatku pobytu." Samozrejme že som šla. Nedalo sa neísť...teda dalo ale musela som lebo dačo v mojom vnútri ma tam hrozne ťahalo. Tak som teda nahodila moje 4 ročné Kristusky (sandále vytvorené len z koženej podrážky a kožených šnúriek) Sú už riadne zodraté...boli somnou skoro všade...a tak reku šak dám do vaku aj tenisky pre istotu aj keď najradšej by som ich pomenovala schitnisky ale čo už no...

Hneď dole som pochopila, že na toto mi treba aj tak trocha horolezecké schopnosti alebo maximálnu dávku milosti a vytrvalosti :D aby som sa tam nezabila na tých skalkách :D Odrazu som uvidela ako sa niektorý začali vyzúvať a svoju obuv si pekne zbalili do vaku. Nechápala som...ale reku jak je komu libo. Štverali sme sa hore a pritom modlili krížovú cestu odpustenia. Bolo to riadne husté. Keď sme sa po dvoch hodinách vyštverali na vrch pochopila som že to všetko stálo za to. Bol tam veľký kríž a na ňom odkazy a fotky rôznych ľudí... neustále vo vzduchu viseli slová modlitieb v rôznych jazykoch...rôznych národností... Ostalo ticho. Také to neskutočné keď viete že vo vašom srdci sa čochvíľa dačo zlomí. Kľakla som si na zem. Majú tam veľmi zvláštne červenú hlinu...plakala som...sa to nejak tak začalo liať z môjho srdca a vravela som Bohu všetky tie výčitky čo mi ležali na srdci a nikdy som sa ich neodvážila vysloviť. Všetky tie nespočetne opakujúce sa veľké PREČO? Predpokladám, že Boh trpezlivo načúval.  Cestou hore som opakovala našim, že nechápem s akou ľahkosťou ľudia schádzajú dole...po tých skalách , že akoto že sa neboja že sa môžu šmyknúť alebo sa im zvrtne noha...že ja sa vlastne viac ako výstupu bojím toho ako pôjdem dole...že to je vlastne vždy asi oveľa ťažšie...pamätala som si to zo všetkých tých táborových túr a výstupov. Nebolo to tak! Cesta dolu bola tak radostná a plná života že som nechápala. Skákala som tam z nohy na nohu v ušiach mi hralo „Padám na svoju tvár pred tebou o Ježiš“ od Lamačských chvál a Bohu som so srandy vravela, že áno padám ale teraz padnúť nechcem bo bych si mohla dačo poraniť. Smiala som sa...no dobre kosila som sa riadne ...neskutočná radosť ma naplnila.

Na druhý deň sme sa šli modliť ruženec k soche Medžugorskej panne Marii a ako som počula ruženec v rôznych jazykoch a viditeľné prejavy vieri tam tých mladých dostalo ma to. Potom som prežila úžasný pokoj a zas ma to dojalo až k slzám. Isto viete aký bol kedysi môj postoj voči sochám a svätým a Márii ale ja by som fakt asi každému odporučila zažiť si atmosféru Medžugoria na vlastnej koži. Až potom môže zaujať nejaký postoj. Lebo takto je to len opakovanie toho čo počul od iného...nič reálne jeho...iba oxseroxovaný duplikát akože názoru. Neskôr začal klasický večerný program...omša a adorácia...krásna...a potom sa po programe  zhromaždili mladý rozličných národností a tancovalo sa. Každá národnosť pod svoju vlajkou urobila kruh a hrala na svoje nástroje a svoje hitofky. Keďže sme na námestie pred kostolík prišli už v čase keď naši flegmatickocholerický Slovenský národovci aj dohrali aj dotancovali...pridali sme sa k najhlučnejšiemu zhluku a to najskôr k Poliakom a neskôr k Španielom. Napokon sme skončili u Talianov ktorý si priniesli aj harmoniku a synťák a robili zábavu pre všetkých...hralo sa spievalo a smialo...proste neskutočná sranda. Späť na ubytko sme šli dačo pred 4tou ráno. Nohy ma boleli jak koňa a mala som úplne ten podiskotékový vytancovaný pocit. Hádam niektorý viete o čom hovorím :)

Zaspávali sme s tým že už nás asi nič nemôže viac prekvapiť ako dnešný deň. Jasné že prekvapilo! A každý jeden ďalší a ďalší deň sa to stupňovalo. Ďalší večer bolo uvítanie národou. Mala som možnosť tancovať so 75 000covou masou mladých ľudí na moju obľúbenú chválofku Otvor mi oči Duch Svätý. Tam tancuje každý...mladý starý...chromý slepý...hluchý? :) proste naozaj každý. Žiadne také že vy v prvej rade ruky hore ....tam na také ani neni čas...proste úžasná jednota a zábava.

Asi to bol tretí večer keď som sa dopočula od našich že vraj v areáli námestia sa nachádza aj socha zmŕtvychvstalého Krista na ktorej sa prejavujú isté nevysvetliteľné úkazy. No jasné...pomyslela som si s tým mojim ironicky realistickým postojom. Prišli sme k obrovskej soche stojacej na kríži ktorá bola vysoká ja neviem veľmi veľa...a celá bola z nejakého kovu...no a pri kolene Krista vytekali malé kvapky vody...aspoň sa to na vodu podobalo...zastavili sa mi kolečká v hlave...musela som si sadnúť a nechápala som. Vidieť toto na vlastné oči je fakt pecka. Akokoľvek by ste sa to snažili rozumom odôvodniť neuspejete veľmi. A tak som tam sedela a nedokázala nič len čumeť jak blbá :D Len tak mimochodom voda, ktorá po kvapkách vytekala so sochy Krista bola slaná pričom v oblasti Medžugoria nie je žiadne more.

Ďalší večer nás čakalo úžasné predstavenie CREDO ktoré celé pripravili členovia komunity Canacolo. Bývalí feťáci, prostitutky a spodina tejto spoločnosti dokázali to čo sa podľa mňa nedarí ani nášmu SND. Krajšie predstavenie som asi doteraz nevidela. A to vôbec nepreháňam pretože vystupovali na obrovskom pódiu vytvorenom len pre ten konkrétny večer s kulisami neskutočných rozmerov a farieb...umelecká hodnota toho čo som videla bola umocnená faktom že tí herci sú vlastne skutočnými ľuďmi so svojimi  niekdajšími závislosťami...prehreškami...a temnou minulosťou...dokázali niečo úžasné. Na konci počas kľaňačky sa ma Boh riadne dotkol a tak som si vlastne zase trocha dosť poplakala. Jedna mladá Talianka vedľa nás sa mi prihovorila a snažila sa mi dačo pretlmočiť potom pochopila, že netuším čo hovorí a tak sa iba po anglicky spýtala: „Jesus tač jor hard?“ alebo čosi také a ja som len prikývla. Ani neviem ako som sa potom presunula ku krížu zmŕtvychvstalého a tam sedela dosť dlho...v tichu...v slzách...v samote. Pochopila som odrazu že samota už nemusí tak veľmi bolieť...že v mojej samote a tichu môžem stretnúť niekoho veľmi vzácneho ktorý sa nevie dočkať mojich myšlienok, slov...ktorý chce poznať môj svet...Niekoho kto naozaj stále je aj keď všetci odídu. A tak som pochopila, že sa už nemusím kŕčovito báť kto ďalší zas odíde z môjho života...a že je to dosť na hovno stále sa snažiť niekoho naždycky vlastniť keď vlastne všetko čo tu máme je len do času...na správcovstvo nie ako vlastníctvo...a pritom my sami sme cenným vlastníctvom Boha...uvedomila som si aké nič som...a aký neskutočne úžasný je môj Boh keď dokáže z narkomanov urobiť úspešných výtvarníkov, vitrážistov či hercov...spevákov...proste ľudí s istými schopnosťami...cieľom a srdcom ktoré vie opäť zase tĺcť pre každý nový deň. Tiež som pochopila že tam chcem aspoň rok žiť...myslím v komunite...ale to som si potvrdila až po návšteve komunitného domu a svedectvách a prednáške jedného znovuzrodeného slovenského bývalého feťáka. Ten človek žiaril životom. Dokázal zaujímavo a vtipne rozprávať svoje príbehy z komunity a pritom nemal problém vôbec prihovárať sa davu ľudí. Nakoniec dodal že ich komunita je otvorená pre kohokoľvek a že kľudne tam na čas môže prísť aj človek ktorý nie zrovna na drogách alkohole alebo gambluje...tak som sa rozhodla že tam pôjdem v budúcnosti žiť. Nevediac nič bližšie...iba viem, že chcem.

V živote som nepoznala pocit domova...a vlastne som ho asi stále tak podvedome hľadala.  Ale tam v Medžu som celý ten čas cítila neskutočný pokoj.

Dedinka...ticho...vinice...slnko...modlitby...svedectvá...hviezdy...proste úžas...ako v inom svete...skoro ako v nebi...  

Jeden z dní počas týždňa sme tam stretli chalanov z TT ktorých som vlastne spoznala pár dní pred mojim odchodom do Medžu a tí nás vzali autom do Kravíc.. je to 17 km od Medžu a sú tam vodopády. Predstavovala som si hocičo...ale až keď som to videla som úžasom zase len čumela...preplávala som na malý ostrovček a jeden čech keď videl môj údiv z tej prírody tam podotkol že: „A to si ešte nebola vo vodopáde!“ Nechápala som ako vie že mu rozumiem...ukázal na veľký vodopád za mnou a ja som si povedala že kašľať na čočky v očiach hádam to nejak prežijú. Prežili! Ocitla som sa v malej jaskinke a pozerala zvnútra na padajúci vodopád. Úžasný pocit. Keď som kedysi čítala knihu Pláž presne takto úžasne som si to predstavovala ale vtedy ma ani len vo sne nenapadlo že to budem môcť raz zažiť. Cestou naspäť ma potom naši upozornili že okolo nich plával had ale vraj nie je jedovatý. Neskôr sme sa v autobuse dozvedeli že pár rokov dozadu tam vodný had poštípal slovenskú pútničku a tá zomrela hneď na mieste. Tiež sme sa dopočuli že deň po našom kúpaní sa tam stala nehoda. Jeden Košičan skákal z kopca do vody a nevynoril sa...Vraj je v kóme v nemocnici. Uff tak sme teda popritom všetkom mali neuveriteľné šťastie že sa nám tam nič zlé nestalo. Iba som tam dosť husto nachladla keďže voda ta mbola totálne ľadová a ešte aj teraz okrem soplenia a kašľu mám metlácky fíling v hlase ...hádam to do toho nášho (možno) nahrávania prejde...

Premýšľam a je toho tak veľmi veľa...niektoré veci si ale zachovám pre seba v srdci...to sú také tie osobné pikošky, ktorých nie je nikdy dosť a ktoré by mohli račej ostať iba u mňa :)hádam chápete...

Ďalší z dní bola trojhodinová procesia cez celé Medžugorie kde sa šlo v zástupoch so sviečkami celou oblasťou a každý šiel pod svojou vlajkou. Veľmi veľa národností a každá sa správala úplne inak. Napríklad ľudia z Tokia šli tak nejak moc potichu...kľudne...a skoro všetci Japonci mali na očiach okuliare hehe no informatici no :) Taliani blbli jak keby boli nafičaný a my Slováci sme dokonca sa prekonali a spievali výskali a tancovali...to nebolo ako tie kludne nábožensky pokojné procesie ako bývajú u nás...Tam šlo o slávnosť kedy všetci obyvatelia Medžugoria vyšli na ulicu alebo na balkóny a kývali nám...kričali a fotili...proste slávnosť ako sa patrí...

Posledný deň sme strávili  na Makarskej riviere...celý deň tam...melón...fotenie...a čvachtanice...no proste úúžas...

Nejako ani neviem skončiť bo stále sa mi vynárajú nové a nové zážitky...

Mária sa tam vizionárom predstavila ako kráľovná pokoja...a presne o tom to bolo...POKOJ

Ps. Dnes ako som tak premýšľala kedy sa tam budem môcť dostať znova som cestou z kostola zhliadla v jednom z aut známeho z niekdajšej dávnej brigády. Pred rokmi som mu svedčila o Bohu a tiež som ho stretla počas festivalu mladých. Zdalo sa mi že sedí v tom aute, ale vravím si v mysli: „To nemôže byť on bo ako ho poznám vybehol by z auta aby ma pozdravil s úsmevom naširoko.“ a v mysli som si presne toto predstavila. Stalo sa! Auto zastavilo a on vybehol z auta celý natešený, že ako som docestovala, kedy a že ako sa mi páčilo a tak. Popri inom z neho vypadlo, že on tam bol už 3 rok cez komunitu Canacolo a že aj na Silvestra sa tam takto dá ísť. No a tak som bola celý večer happy, lebo už aspoň viem kde strávim najbližší Silvester :)

http://www.youtube.com/watch?v=o3n_AZWKNXU&list=QL

---