Vstúpila do triedy ...štíhla a veľmi vysoká...sebavedomo si nás všetky obzrela a sadla si do predposlednej lavice. Závidela som jej ten pohľad...nerozumela som ako dokáže na nás hľadieť takto...bola vznešená....žiadna obyčajná stredoškoláčka...to nie...vyzerala ako víla...a samozrejme, že tento fakt si najviac uvedomovala tá naša brutálna menšina chlapcov na škole. Tak to už býva na skoročistodievčenských školách. Usmievala sa...ak to šlo tak áno...ale nie nasilu...keď bola smutná...zosmutneli jej najprv oči...bolo možné priamo z nich čítať ten smútok. Áno bola záhadná...neučila sa nikdy príliš...nepotrebovala ohurovať svojimi vedomosťami...raz...pamätám sa akoby to bolo včera ...po tom čo jej ostatné dievčatá neverili kde všade už predvádzala na módnych mólach priniesla do školy knihu...vlastne to bol zápisník s ponalepovanými ústrižkami obrázkov z časopisov. „Pozrite! Tak toto som ja.“ Vyhlásila a nám všetkým rad radom padali sánky. Naozaj to bola ona. Krásna. Tak krásna. Fotila a predvádzala pre rôzne kozmetické a odevné firmy. Sen každej jednej z nás razom obledol. Vedeli sme, že ona nielen že raz bude úspešná....ona už úspešná bola! Niekto závidel...niekto jej to prial...Každopádne sa postupom času začali vynárať problémy v škole...ale tiež sme vedeli, že nosí so sebou...dakde hlboko v sebe ukrutnú bolesť. Nehovorila o tom...len raz...keď bola možnosť v škole navštíviť školského psychológa prihlásila sa ako prvá. Áno už vtedy všakovako blicovala a tak sme si väčšina s ironickým úškrnom mysleli, že je to len jej ďalší úlet. Odrazu nebola v škole týždeň. V triede sa ozývali informácie, že ochorela a nemôže chodiť do školy. Nebola chorá. . . vlastne možno bola...ale to sa už nedozvieme. Po tom týždni v pondelok ráno vstúpila do rozospievanej triedy triedna profesorka. Utrela si slzy. Všetci sme onemeli a čakali čo povie... „Zuzka je mŕtva!"
Nikto sa neodvážil vyrieknuť ďalšie slovo. Profesorka stála pri katedre a my sme na ňu nechápavo hľadeli. Všade bolo kruté ticho. „Nič iné sa zatiaľ nevie. Žiačky, je mi to veľmi ľúto.“, dodala stroho. V triede sa začal ozývať vzlykot. Najskôr z jednej strany a neskôr plakali všetci. Pamätám si tu nástenku s jej fotkou a čiernou mašľou. Bola hneď na začiatku vedľa dverí a tak ju bolo vidieť hneď pri vstupe do triedy. Celú noc som preplakala. Nedokázala som hovoriť, jesť, spať. Videla som jej tvár všade. Postupom dní sa s tým skoro každý z nás nejako zmieril alebo sa aspoň tak tváril. Ja nie. Na pohrebe sme jej spievali pieseň, ktorú dievčatá zložili na internáte iba pre ňu. Bola krásna, ale ja som zo seba nedostala ani hlások. Pozerala som nemo na matku blázniacu a volajúcu o pomoc, ktorá si trhala vlasy nad hrobom a zúfalo kričala: „NIEEEE!!!“ Videla som tak jednu osobnú katastrofu matky, ktorá stratila svoje slniečko. Po pohrebe pršalo. V mojom vnútri bola bolesť akú som necítila nikdy predtým a toľko otázok... Kde asi je? Kam odišla? Taká nepripravená...Taká mladá...
Plakala som noc, čo noc...keď sa mi náhodou podarilo zaspať a uprostred noci som sa zobudila, otvorila som oči a slzy začali samé od seba opäť tiecť. Všetko na vôkol ošedivelo akoby svet dakto celkom zaprášil. Asi sa pýtate, prečo ma jej smrť tak vzala...
Pamätám si na ten deň veľmi jasne. Mali sme mať klasickú hodinu nemčiny...sedeli sme v triede a počúvali učiteľkin výklad, keď do triedy vstúpila iná učiteľka a obe sa dohodli, že sa musíme ako trieda spojiť na hodinu nemčiny pretože budeme namiesto prednášky pozerať dajaký film. Všetci jasali, že sa nebude riadne učiť. Premiestnili sme sa do inej triedy a zaplo sa video. Nudný film. Tuším to bolo Taxi Taxi, alebo také niečo. Dodnes som ho nevidela.
Ani neviem kvôli čomu...tuším kvôli miestnu na sedenie...nepamätám si to už tak presne...odrazu sme sa pohádali a ja som Zuzke povedala niečo veľmi nepekné. Ranilo ju to, ale ja som bola príliš zbabelá na slovo prepáč. A tak som tam stála...triumfálne som na ňu hľadela z vrchu...a cítila som sa akoby som ju práve obrala o jej čarovný pôvab. Bola som ako zrúda. Stačilo pár slov a ja som jej nimi vtedy skutočne ublížila...Absurdné, že po pár dňoch sme stáli nad jej hrobom. Nezabila sa kvôli mojim slovám...to už viem...bol v tom chlapec, ktorého až príliš milovala a tiež problémy, ktorých bolo v jej rodine i tak dosť... k tomu všetkému sa pridal i veľký počet vymeškaných hodín v škole...a jej sa odrazu zdalo, že jediné čo ju z toho všetkého vyslobodí je fľaštička s liekmi. Také klamstvo! Otrávila sa. Vraj ju našiel otec, keď sa vrátil z práce ležať na fotelke...neviem či napísala list na rozlúčku...nič viac už vlastne neviem. Jediné čo som si vtedy uvedomovala bolo, že už je neskoro na moje trápne a pritom tak potrebné „Prepáč!“ ... že už nemám komu toto zrazu tak dôležité slovo povedať. A tak sa začal aj môj príbeh, plný depresie a sebanenávisti. Snažila som sa všemožne topiť tu neskutočnú bolesť vo mne...ten hnusne zvierajúci pocit viny...keď niekto v miestnosti vyslovil jej meno trhlo to so mnou. Každú noc sa mi o nej snívalo a každé ráno som v škole čakala, že už už vstúpi do triedy...dokonca som ju pár krát zazrela na autobusovej zastávke. Nebola to ona. Iba moja tak silná túžba aby sa to nikdy nebolo stalo...aby som sa zobudila z tohto desivého sna...
Dni ubiehali. No ja som myslela na ňu každý, úplne každý deň. Raz v bolesti som sa modlila a Boha prosila aby to všetko vrátil nazad. Aby som sa jej vtedy mohla ospravedlniť ... aby sme ešte dostali šancu.
Po čase sa akoby veci v škole vrátili do starých koľaji. Na konci druhého ročníka bola možnosť vystúpiť na školskej speváckej akcii. Nenávidela som podobné záležitosti. Išla mi po rukách husia koža už len keď som si predstavila ako stojím pred davom ľudí a nie to ešte spievam. Áno je to paradox, keďže ako malá som spievala hocikde,dokonca v televízii. Avšak ja som na to nebola hrdá...bol to akoby sen mojich blízkych...nie môj...mňa tie pódia skôr desili...a teraz tu bola možnosť...možnosť verejne jej takto povedať PREPÁČ. Ani neviem ako sa to všetko zomlelo, ale ja som vedela, že musím. Stála som tam s mikrofónom v ruke. Všetci moji spolužiaci boli pod pódiom a hľadeli na mňa. Sála kultúrneho domu bola plná...Boli tam všetci so školy...
„Túto pieseň som zložila pre Zuzku, našu spolužiačku a kamarátku. Chcem ju teraz zaspievať pre ňu.“ Odspievala som pieseň, ktorú som zložila v tom ťažkom období... Môj ujo je hudobník a tak na text a melódiu medzičasom skomponoval a štúdiovo nahral hudobný doprovod. Z reproduktorov znela melódia a v nej môj hlas. Nechvel sa mi. Bolo to tak zvláštne. Cítila som v srdci obrovskú radosť. Ani neviem ako som to dospievala...nepamätám si nič iba ten úžasný pocit úľavy, ktorá v tej chvíli obklopila moje vnútro. Nešlo o spev ani o ľudí tam...vtedy mi išlo iba o ňu. Ak by tam mohla byť...možno by povedala, že to prepáč prijíma...
Za pár dní som sa s ňou rozlúčila v mojom srdci už navždy...bola som konečne schopná dať jej ZBOHOM a ísť ďalej...no myslievam na ňu...na jej úsmev...na jej žarty...na pôvab akým dokázala každého očariť.
Nezomrela v mojich spomienkach...
.
Komentáre
:(
Zuzanka mala urcite radost z pesnicky pre nu... myslim, ze mrtvi "pocuju", ked sa im niekto prihovara srdcom...