milovana

Plechový hrmot v mojej duši utíši jedna vrelá veta...vlastne šlo o akési krátke interview...

„Ako sa máš?“ povedal Jeden a ten Druhý neváhal: „Vynikajúco, bez chybičky ...a ty ako?“

Jeden sa nadýchol a vraví: „Noo...dá sa...uf aké máš studené ruky!“

„Ale to srdce!“ zvolal Druhý šťastne a jeho úsmev kričal tiež ...

Vystúpila som a Druhý nastúpil.

Začala som sa usmievať...nedalo sa inak...

Musela som vyzerať ako blázon...ale nebyť  tých dvoch, ešte stále by som si niesla svoj malý batôžtek starostí. Ak cestujete už dlhší čas a vaše telo zmáha únava, aj malá batožina sa vám napokon zdá priťažká...a tak...

Nechala som to tam...vlak sa rozbiehal a ja som len nemo stála zmagnetizovaná odrazom slnečných lúčov na koľajniciach...V diaľke zasnežené kopce a zamŕzal už aj dych z môjho nosa.

Hoci jeho ruky boli studené...jeho srdce nie. A to bola odpoveď na moju otázku...na moje hľadanie.

Znovu som sa raz presvedčila, že pravda sa mnohokrát ukrýva na dosť nezvyčajných miestach... že pravda sa rada skrýva...a my... aj keď niekedy príliš leniví hľadať ju...stále máme šancu!

Šla som a nevnímala nič okolo...musela som sa stále usmievať...nešlo to vypnúť...a moje srdce... sa odrazu zalialo tým hrejivým pocitom nehy napriek tomu, že naokolo bola mrazivo desivá zima...

Bol si to Ty. Viem to.

Ak by som vystúpila inými dverami...alebo ak by ten Druhý nastúpil do druhého vagóna...ak... 

 ...nič z toho by sa nestalo...a ja by som si ďalej kráčala vyšliapanou cestičkou do prázdna...na jednej strane srdca maska klauna a na tej druhej...smútok...

Ale Ty si ma znovu prekvapil...ako vždy...