milovana

„Lenže čo ak doláme ten vietor stromy?“

„Neviem možno by to potom chcelo vrátiť ten dej späť.“

„Myslíš že to pomôže?“

„Pravdu?!“

„Áno, pravdu!“

„Neverím tomu...muselo by prejsť zase veľa vody potokom a potom...potok predsa nemá nohy aby kráčal.“

„Myslíš, že môžeme vrátiť ten čas späť?“

„Môcť môžeme, ale či to bude mať nejaký zmysel...o tom silno pochybujem.“

„Prečo si myslíš, že sú veci tak ako si to myslíš?“

„Neviem proste sa mi to tak zdá...“

„Ahá takže už si to nemyslíš už sa ti to iba zdá?“

„Možno...možno moje ilúzie...moje očakávania sú tu neni preto aby sa splnili...možno sú len tak...“

„Len tak? Nič tu nie je len tak.“

„Ale samozrejme že je. Pozri len tak tu na rohu tejto ulice postáva pes...myslíš že to má nejaký hlbší význam?“

„Asi nie...stojí tam lebo sa mu chce...bolo by bláznovstvo za tým niečo hlbšie hľadať veď je to iba pes.“

„Presne tak!“

„A čo potom toto dieťa?“

„Nič. Čo by bolo? Čaká na svoju mamu pred obchodom.“

„Ale prečo čaká pred obchodom a nešlo s ňou dnu?“

„Lebo sa mu chcelo.“

„Aha takže sme, lebo sa nám to chcelo?“

„Prosím?“

„Pýtam sa či sme tu len tak...lebo sa nám chce.“

„Nooo...niektorým sa ani veľmi nechce, ale musia.“

„Musia? A musieť nie je to isté čo chcieť?“

„Kdežeee bratku je to úplne opačné!“

„A čo teda tí čo tu nechcú byť ale musia? Má to zmysel?“

„Neviem...“

„Pozri ten pes tam čaká na svojho pána každý deň. Vidíš?“

„Takže to nebolo len tak lebo sa mu chcelo...“

„No hej, čakal tam lebo je to verný pes.“

„A to dieťa?“

„To dieťa je príliš mlsné na to aby mohlo chodievať s matkou na nákupy a tak ho matka radšej nechá čakať vždy pred obchodom.“

„Hlúposť! Prečo jej z tadiaľ neutečie?“

„Nemôže...je to predsa len dieťa...“

„Takže tiež vlastne musí...“

„No hej, ale má to zmysel. Nie je to len také obyčajné čakanie. Učí sa tým ako byť trpezlivé, skromné a napokon aj verné a poslušné.“

„Takže poslušné deti pekne čakajú svojich rodičov pred obchodom?“

„Nooo nie tak celkom...tie poslušné s nimi nakupujú bez hádok, trieskania sa o zem a bez urážania sa.“

„Tak prečo sa jedného dňa aj toto dieťa nerozhodne také byť?“

„Aké také?“

„Poslušné predsa...keby poslúchalo, šlo by po každé z rodičmi do obchodu a možno by mu mama sem tam za odmenu aj niečo sladkého kúpila.“

„Chcelo by. A preto tu čaká. Dôveruje matke, že ona sama uzná za vhodné kedy je natoľko podriadené jej rozhodnutiam, že môže s ňou ísť tak ako ostatné deti.“

„Lenže čo ak nevie byť nikdy poslušné. Čo ak všetko iba predstiera a v momente keď uvidí regál zo sladkosťami rozbehne sa k nemu a začne robiť scény, že ono to tááák veľmi chceeee.“

„Potom matka rozhodne, že ju už nebude čakávať pred obchodom, ale doma.“

„Aký by to malo zmysel?“

„Pochopilo by, že sa nepatrí podvádzať a že získať niečo pretvárkou je hlúpe.“

„Nemyslím. Jediné čo by pochopilo je to, že matka je tak hnusná, lakomá a zlá, že mu nedovolí nakúpiť všetky tie zbytočnosti čo by ono chcelo.“

„No možno máš pravdu, ale prečo by si to myslelo?“

„Lebo je to predsa ešte len dieťa.“

„Takže má pravo myslieť si to?“

„Skôr by mali jeho rodičia skúsiť časom mu to vyvrátiť  ich správaním v iných situáciách.“

„Akých napríklad?“

„Napríklad že ho napriek všetkému vezmú na hojdačky.“

„Taká zbytočnosť...hojdanie...k čomu by im to už len bolo dobré?“

„Nie všetko musí mať svoj hlboký zmysel...a možno aj tak má.“

„Nerozumiem.“

„Cestou možno zbadajú toho psa ...vieš toho čo vždy na rohu tak verne čaká na svoj pána.“

„Ale na čo by si všímali nejakého  psa?“

„Možno práve preto aby matka dieťaťu ukázala čo je to vernosť.“

„Vernosť je len slabosť úbohých.“

„Myslíš?“

„Som o tom presvedčený!“

„Ale čo ak nie?“

„Iba sa to dieťa sklame.“

„Prečo by sa malo sklamať?“

„Ako sa môžeš tak hlúpo pýtať, že prečo? No lebo matka ho tam nechá čakať pred tým obchodom a ono sa bude snažiť byť skutočne poslušné...bude pozerať na deti cez výklad ako si obzerajú všetky tie hračky...alebo ako im ich mamy kúpia za odmenu nanuk či inú dobrotu...a ono tam len tak čaká v tom teple...a dúfa úplne zbytočne.“

„Prečo si myslíš, že zbytočne?“

„Lebo mamy zabúdajú čo sľúbia...“

„Nemyslím si.“

„No dobre tak dajme tomu, že za to poctivé verné čakanie dostane sladkosť a čo?“

„Akože a čo? Poteší sa a povie si: OPLATILO SA!“

„Óch aké úbohé!“

 „Myslíš? Čo v živote máme iba tak?“

„Iba tak?“

„Áno iba tak zadarmo, bez akejkoľvek snahy...“

„Niečo hodnotné myslíš?“

„Áno niečo hodnotné...máme také niečo iba tak?“

„Asi nie.“

„Tak vidíš. To dieťa pred obchodom nečaká tiež iba tak.“

„No dobre, ale vysvetli mi ako je to s tými, čo tu musia byť.“

„Áno musia...“

„Lenže niekedy musieť a nechcieť bolí.“

„Súhlasím...bolí.“

„Ale k čomu je toto dobré?“

„Aby hľadali.“

„Aby hľadali? A čo také by mali hľadať?“

„No predsa zmysel...nič nie je len tak...“

„A čo ak ho nikdy nenájdu? Nezdá sa ti to ako zbytočná námaha?“

„Nie!“

„Ako môžeš tak hlúpo odpovedať...samozrejme že je!“

„Je zbytočné hľadať niečo čo nemáme?“

„Ak je to podstatné tak asi nie.“

„Tak vidíš nie je to zbytočné. Iba ak by to hľadali a pritom by to celý čas stálo vedľa nich.“

„A oni to neuvidia?“

„Áno to by bolo ako keby ten pes na rohu čakával svojho pána s práce aj vtedy keď by už jeho pán bol dávno na dôchodku a celý čas by bol doma.“

„No to by bola dosť smola pre toho psa, však?“

„Áno čakal by tam namiesto toho, že sa už celé dni zo svojim pánom mohol hrať na dvore. Ale i tak by to asi nebolo úplne zbytočné.“

„Pretože ak hľadáš nájdeš vždy?“

„Neviem.“

„No i tak sa to oplatí nie?“

„Samozrejme.“