To ako som ju písala a prerábala tu už spomínať nechcem...tie noci a dni....a keby nebolo pár skutočných kámošov tak ju ešte stále nemám...proste napokon predsa...prišla som k ujovi viazačovi a on: "Hotovooo!" povedal s fiškálskym úsmevom. Myslela som si, že keď prídem do školy o tri dni skôr hádam len sa mi to podarí ju odovzdať na čas. Divíte sa, ale to nepoznáte naše študijné oddelenie! Vysmiata som sa dotrepala s preťažkou kabelou na pleci k dverám podateľne a môj úsmev zmrzol behom sekundy. Ehm...takže tie úradné hodiny sa zmenilíííí, no fajn!!! Tetuška tam už dve hodiny nie je, zjedla svoj obed a už asi vydychuje doma. Paráda...ešteže na internete boli uvedené úúplne iné úradné.... S náladou "optimista" som sa vytrepala až hore schodmi, že to skúsim ešte na študijnom. Iná tetuška mi najskôr jasne vysvetlila, že musím vyplniť papiere...takže potom, čo som vyplnila asi 10 zbytočností a konečne prišla na radu sa na mňa usmiala a povedala: "Ale my vám to nemôžeme zobrať, pretože nemáte ešte známku z diplomofky!" Pozrela som na ňu s úsmevom a snažila sa spokojne vysvetliť, že sa asi mýli, pretože ju ešte len odovzdávam. "Ale my vám ju skutočne nemôžeme zobrať, pretože najskôr vám ju musí oznámkovať vaša školiteľka." Tetuška sa veru už neusmievala ako ja....začínala mať podráždený hlas ....no ja som sa snažila zachovať chladnú hlavu a metódou obohratej platne som omieľala, že ju predsa nemôžem mať oznámkovanú skôr ako ju obhájim. "Ale áno!" vyhlásila víťazoslávne nervózna teta. "Prosím? A to mám ísť akože za ňou domov? Ona je totiž na materskej!!" pozrela som na ňu a hodila psie oči....naivne som dúfala, že tento argument určite zaberie. "To mňa nezaujíma, vybavte si to na katedre!" zavrčala na mňa a vyplnené papiere mi triumfálne hodila na stôl predo mnou. Zavrela som za sebou dvere...a musela som sa smiať....totálne absurdná situácia...iné by bolo keby som tam mesiac vopred nebola a nepýtala sa jej čo je potrebné všetko urobiť predtým ako prinesiem diplomofky na odovzdanie. Samozrejme vtedy o známke vopred nebolo ani zmienky. Išla som preto skúsiť šťastie na katedru. Tam boli aspoň ochotnejšie tetušky teda vlastne profesorky. Bolo nechutné dusno a jedna z nich si stoličku na kolečkách posunula až na chodbu a nohy mala vyložené na radiátore. Nahodila som úsmev, utrela spotené čelo a vysypala o čo ide. "Áno potrebujete známku a keďže toto je taká zapeklitá situácia, dám vám ju ja. Dajte sem index!" Vyvalila som od údivu okále, reku sa mi sníva. Profesorka, ktorá mi práve chce oznámkovať moju polročnú námahu - moju diplomofku ani nevidela aaaa ...? "No viete, ale ja tu nemám index..." Áno všetko som to šla vybavovať bez indexu, pretože som ho na študijnom mala skontrolovaný už dosť dlho predtým, keďže polovičku štátnic som mala už za sebou. Profesorka pokrútila hlavou a povedala, že iné mi neostáva iba si ísť ešte dnes pre index a navštíviť svoju školiteľku u nej doma. "Parááádička!" zasmiala som sa zúfalstvom. Takže som sa so svojim nákladom na pleci odtrepala naspäť do svojho rodného mesta...ako som čakala na vlak, v mysli ma napadla ironická poznámka mojej dávnej kamošky ..."Vždy keď to najmenej čakáš objaví sa dáky gentelman!"....pomyslela som si ....päť rokov nikto a teraz? Ešte mi v mysli nedoznela posledná myšlienka a vtom: "Môžem si prisadnúť?" prikývla som....pohladný mladý ujo si sadol vedľa mňa. Odpil si z kofoly v umelom poháriku, pozrel sa na moj zúúfaly výraz tváre a vraví: "Dnes je ale dusno, čo?" prikývla som...odhrnula si vlasy a skontrolovala či to naozaj patrilo mne. Neverila som tomu čo sa deje....teraz nieeee ...mám hroznúú náladu aaaaa všetko sa posr...kaziloooo teraz nieeeee...."Vy ste odtiaľto? Študentka, čooo?" Pozrela som a snažila sa milo usmiať...akosi to nešlo.. "Ale dáko neskoro nie? Veď už sú prázdniny....čo ste boli po škole?" uškrnul sa...."Nooo vysokoškoláci nepoznajú prázdniny!" odvrkla som a otočila sa na druhú stranu....Vyzerala som ako kopa neštastia a ten chudák si to zlýzol aj keď za nič nemohol. Ach jaj...Skôr než som si riadne uvedomila čo sa stalo, zazvonil telefón a ja som mame zreferovala o tom čo a ako v škole. Spolusediaci čakajúci na vlak si to vypočul, postavil sa a bez slova odkráčal k pristavenému vlaku...Cesta vlakom bola pokojná... tá hodinka ubehla ako nič...prišla som domov schmatla index a bežala späť na stanicu. Po ceste som tesne pred autobusovou zastávkou schytala búrku aká už dávno nebola...stihla som sa schovať avšak bola som celá zahnojená od blata...Ešteže som sa doma predtým prezliekala do čistého! Keď sa najviac ponáhľate všetky vlaky meškajú...je to taký zákon schválnosti ako to s tým padajúcim omáslovaným chlebom....Vystúpila som v Júre a začala hľadať dom pani profesorky. V tom meste som nikdy predtým nebola....celkom pokojné mestečko. Keď som konečne našla ulicu na ktorej mala bývať moja školiteľka. ...a blížila sa k jej domu, z vedľajšieho domu vybehol zúrivý pes a bežal priamo oproti mne. Zamrzla som....zakričala na divného ujka, ktorý stál pri dome aby si psíčka privolal. Psisko nereagoval na jeho flegmatické: "Poď sem!" A asi sa mu páčili moje nohavice, pretože začal do mňa skákať, ceriť zuby a aj keď to vyzeralo ako bláznivý psačí úsmev mne do úsmevu veru nebolo. Napokon sa mu ho predsa podarilo dáko privolať. Keď som konečne podávala index školiteľke, žmurkalo na mňa malilinkéé bábätko v jej rukách. Krásne bolo! Na stanici som ešte zažila podivného týpka, ktorý bol ku mne najskôr akýsi príliš priateľský a potom keď sa snažil načierno nastupovať druhou stranou vlaku ho na vedľajších koľajach idúci vlak skoro zabil. Ufff...bolo to tesné, lebo dvere stojaceho vlaku mu nešli otvoriť a už aj ľudia vo vlaku začali stresovať ...idúci vlak trúbil...a týpek nakoniec prežil len akýmsi zázrakom. Jeho nenápadne nápadné nastupovanie zadarmo ho skoro nakoniec vyšlo veľmi draho. Keď som konečne docestovala domou vydýchla som si. Na druhý deň som už konečne diplomovky odovzdala. Zvláštny pocit to bol... Kufre zbalené na zaslúženú dovolenku mám už síce znovu pobalené, ale domou sa vraciam oddýchnutá, trošku zoškvarená od slniečka a vykúpaná...
Vraj všetko čo nás stojí veľa námahy sa napokon aj vyplatí...aspoň dúfam...uwidíme na obhajobe :) uf.
Komentáre
Milovana, prosím Ťa pekne,
V časoch mojeho "študovania" nesmela diplomofka presiahnuť rozsah 99 strán A4 a naozaj muselo byť jej súčasťou odporúčanie vedúceho diplomovej práce , teda podpis s vyjadrením, že môžem ju ísť obhajovať.
No, neviem. Tiež som to odkladal, potom naháňal vedúceho, ktorý vedecky pracoval na niečom inom, aj som mu ako pomocná vedecká sila pomohol, aby mi to konečne podpísal.
Tam je jedna finta. Že totižto musíš minimálne trikrát citovať publikované práce Tvojho profáka, a nemal by byť probléma:-)))
Veľa šťastia s čerstvým diplomom a raketový štart vo vedeckom svete želám!
Ahoj!
NO PEKNE
u nás sa diplomka odovzdávala priamo
zažila som oba postupy, len v opačnom poradí :)
tiež samozrejme všetko na poslenú chvíľku, nech to stojí, čo to stojí :)
peripétie s diplomovkou
nooo...