Neviem kedy to začalo ...ale začalo to. Nazvime to raz .
Jednoducho raz som prestala mať rada zimu. Vlastne som ju priam neznášala.
Obhajovala som svoju nechuť k rôznym zimným športom (okrem sánkovania) tým, že nemám rada to hnusné studené počasie ....ako vám v botách čľapoce voda...nestačia ani najhrubšie rukavice .....ako všetci vidia váš strašne úžasne od zimy vyštípaný nos (ten "alkoholický" zvykne vravieť moja mama) a vlasy splasknú aj keby ste si ich nalakovali lakom na drevo.
Prosto som patrila k tým, ktorý keď sa povedalo "Už nám zima klope na dvere" sa striasli a protestovali že jar je aj tak najkrajšia.
Ako by aj nebola veď všetko dostane zaraz inú farbu... tvar...život...Milujem jar.
V zime sa ľudia na ulici neusmievajú, páriky nesedia po lavičkách bo by zamrzli a všade je ticho ....vidíte aj vtáci protestujú .
Áno sú Vianoce ale tak to sa neráta...v zime sa totiž napriek tomu všetci ohadzujú depkami a inými zbytočnosťami a keď vidíte tie sexy telá vo všemožných nekonečne vrstvových (v)ohozoch...no hrúza...Už chápete ?
Ale....až do dnes.
Dnes totiž bola naozaj zima a vôbec mi to nevadilo. Napriek tomu, že vonku všetky mláky zamrzli a tvár som mala cestou z mesta úplne vyštípanú...Napriek tomu, že som citíla mráz až za nechtami ....Napriek tomu to všetko bolo čarovné ....
Len tak som šla .... poskočila som si .... šmykla sa na bývalej mláke...a obdivovala ako sa na zemi všetko ligoce. (ako sa spomína v tých trápne otrepaných vianočných sms básničkách, ktoré úspešne odignorovávam ) i napriek tomu všetkému to bolo diamantovo krásne.
Možno pre ten dnešný večer ... Asi to bolo tým....
A keď dnes tak vonku nádherne mrzlo, zistila som, že v mojom vnútri je neuveriteľné teplo. Nikdy predtým mi to nenapadlo...
Myslím, že to nebolo tým superteplým kabátom a ani tým vareným škoricovo voňavým čo sme pili. Neviem ale bolo to.
Zistila som, že sa zimy nemusím báť. Lebo v mojom vnútri ma zohrievaš.
Komentáre