milovana

Už to slnkom prežiarené ráno prezrádzalo, že dnes to nebude len taký obyčajný deň. Ako vždy som si zaliala dva “heřmánkové“ čaje a jednu slabú kávu bez kofeínu, ktorú pijem vlastne len kvôli jej vôni...premýšľajúc čo ma to dnes vlastne čaká...

Babka stála pri okne. Utrápene pozerala na tú spúšť pod oknom a nervózne klopkala prstami na parapetnú dosku. „Musím dnes pripomenúť Jarovi aby mi doniesol tie hrable.“ povedala v momente keď ma videla medzi dverami jej izby. „Ale on ich už priniesol.“ pripomenula som jej a v tom momente sa jej rozžiarila tvár. „Takže už môžem spraviť poriadok?“ usmievala sa ako keď malé dieťa uvidí farebnú lízanku. „Áno.“ vzdychla som si, lebo to znamenalo, že budem pri nej musieť znudene oxidovať pred bytom...v teplákoch a tváriť sa pritom neviditeľne.

Moja mama odjakživa hovorí, že lenivosť je jedna z mojich dvoch veľmi výrazných vlastností...hneď po lakomosti...A má pravdu...Ako malá som vždy sliedila pokiaľ sestra dostala naliatu malinovku v pohári a či náhodou nedostala viac ako ja. Mamka to robievala schválne...už dopredu vedela, že sa urazím a budem sa s tým vyrovnávať celý deň...heh....zduté decko...a teraz som jej za to vďačná, lebo aspoň ma tým pripravila na reálny život v tomto svete...kde málokedy dostanete viac než si želáte.

Babka mi víťazoslávne mávala hrabľami pred tvárou a tvárila sa dosť nepríčetne šťastne. Predychávala som... To že som ju asi pol hodinu musela prehovárať aby von nešla iba v tričku a zástere bola len akási jahôdka na tortičke. Konečne sme vyšli z bytu. Uvidela som tú spúšť. Zhora to vyzeralo úplne inak. Chodievam denne okolo, ale až v tej chvíli som si uvedomila, že toto je fakt bodrel. Uschnuté polozhnité lístie bolo zmiešané zo včera vytvoreným blatom na povrchu a do toho všetko to svinstvo ako posýpka, ktorú tvorili najmä špaky z cigariet našich ohľaduplných susedov. Začali sme. Mala som dojem, že sa posúvame vpred vytúženej čistote milimetrovými krokmi. Nie len to, že lístie nešlo poriadne nazhŕňať, ale najviac ma vytáčali tie špaky...Bolo ich ako rýb v mori...veľmi, veľmi veľa...a tak som ventilovala svoj hnev na ľudí, ktorý s nami zdieľajú životný priestor nad nami a pod nami a vravela si že my, najväčšie fajčiarky to musíme po nich teraz upratovať. A museli sme! Pretože nikoho z nich nenapadne vziať si na balkón popolník, ale račej to jednoducho vyhodia von oknom ako do bezodnej jamy a myslia si, že sa to počas dopadnutia na zem vyparí.

Mala som fakt že nervy...ale ako som pozorovala babku, ktorá si pokojne hrabala svoju kôpku musela som sa stopnúť...Slnko dopadalo na jej trošku začervenanú tvár a jej strapaté sivé vlasy neposlušne poletovali okolo hlavy. Vyzerala smiešne a krásne zároveň. Nefrflala ako ja. Bola šťastná, že má čo robiť. „Máme to my ale šťastie!“ vyhlásila. Pozrela som nechápavo na ňu a ona pokračovala: „No že máme šťastie, keď sme už stihli urobiť taký kus.“ vysvetľovala mi. Zmohla som sa len na tiché: „No to áno.“ a pokračovala som v hrabaní a odnášaní toho sajrajtu do smetného koša. Keď som sa vracala späť k ďalšej kôpke a pozrela sa na moju novú francúzku manikúru povzdychla som si. Riadne špinavé ruky...ani neviem prečo som ich priložila k nosu a ovoňala. Čakala som, že tá špina na mojich rukách bude nepríjemne smrdieť, ale nestalo sa. Zacítila som vôňu hliny...tá vôňa mi pripomínala detstvo...to ako sme si varievali gebuzíny z hliny a vody hrajúc sa na malé kuchárky. Bola to príjemná vôňa. Usmiala som sa na babku. Tá stála opretá o hrable, pozerala sa na oblohu a tvárila sa priam filozoficky zamyslene. „Dobre si zamkla?“ spýtala sa ma po osemdesiaty piaty krát. „Áno, zamkla.“ odpovedala som. Pomaly a isto sme sa blížili k poslednému úseku, ktorý bolo treba pohrabať. Bolo mi tak akosi ľahšie na duši. Dokonca som sa na chvíľu zabudla hnevať na tých fajčiarskych susedov a aj na tú vždy tak nenávidenú záhradnícku robotu. Bolo mi len...len jednoducho krásne. „Vitajte susedka!“ zaznelo za mojim chrbtom. Otočila som sa a uvidela ako k nám dokrivkáva akýsi deduško. Vyzeral skoro ako deduško Večerníček. „Ako sa máme?“ spýtal sa zdvorilo babky a tá len nemo pokrčila plecami. „Viete ona sú moja kamarátka.“ podotkol usmiaty deduško, milo zaželal pekný deň a pokračoval v krivkaní ďalej. „Že vraj kamarátka!“ zasmiala sa babka a pritom kývala neveriacky hlavou. „Povedal, že som jeho kamarátka?“ spýtala sa ma aby sa ešte raz uistila či naozaj dobre počula. „Áno povedal.“ odsúhlasila som. „A ja vôbec neviem kto to je.“ podotkla babka: „Dedo starý!“ zahundrala si pomedzi zuby a stále sa potajme škerila so sklonenou hlavou. Vyzerala pri tom úplne ako také malé zahanbené dievčatko.

„Hotovo!“ vyhlásila nadšene a začala očisťovať hrable od lístia. Naplnili sme skoro pol smetiaku a tak nás naši susedia budú mať aspoň prečo ohovárať. Lebo ako potom premúdrelo povedala jedna “milá“ tetuška susedka: „Taký odpad ani nepatrí do kontajnera...a takú prácu ani neslobodno robiť, lebo to má na starosti mesto.“ No to mojej babke nevysvetlíte. Tá keď sa teraz po každé pozrie z okna zvolá: „Máme my to ale šťastie!“ a potom dodá: „Medailu si zaslúžime!“ a škerí sa pritom od ucha k uchu.

                                                                                                                                  www.vladstudio.com

---