V. ČASŤ
Inzercia
Niekedy sa stáva, že veci vyplávajú na po vrch práve v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Pokračovať vo vysvetľovaní nevysvetliteľného je vtedy úplne zbytočné. Určite to všetci poznáte, odkladáte to na neurčito a zrazu sa stane presne to, čo s maslovým chlebom, keď ho vyhodíte do vzduchu. (Samozrejme ak nie ste Mac Gyver, pretože v jeho prípade by na zem dopadol hamburger.) V mojom prípade však chlieb dopadne otočený k zemi presne tou maslovou časťou. Keďže to už nebudete jesť, pretože okrem masla tam máte aj obsah všetkého, čo sa práve nachádzalo na dlážke, získali ste tak čas na inú činnosť a to vyčistenie fľaku. Bolo by hlúpe utrieť iba ten maslový kúsok, keď už máte napustené vedro vodou a handru v ruke, nie? A tak namiesto desiatovania umývate dlážku v byte. Mohli by sme to nazvať posadnutosť čistotou, ale veď vždy je čo umývať. A chlieb? Po tom čo vás prejde zlosť, natriete si iný a zjete ho za pochodu, pretože času nie je nikdy dosť. Neviem či som vám spomínala, že si hľadám zamestnanie. Zamestnanie, to znie tak honosne...ide vlastne len o dáku letnú brigádu. V novinách som našla inzerát, že mladá rodina hľadá študentku na opatrovanie ich päťročného syna. Zdalo sa mi ako dobrý nápad skúsiť robiť aj niečo iné, než len v sebaľútosti vylihovať na gauči. Tak som už druhým dňom oficiálnou „operkou“.
Pani manželová a pán manžel vyzerali na prvý dojem ako šťastný pár. Majú byt v pokojnej lokalite, jedno celkom slušné autíčko a samozrejme spomínaného syna. Hneď prvý deň ma oboznámili s ich domácimi „pravidlami“. A aj keď sa mi zdá zvláštne, že ich synovi sa mám venovať aj vtedy, keď sú oni už z práce doma , myslím, že by malo všetko prebiehať bez problémov. Dôležité je, že za to hranie sa s malým chalaniskom dostanem zaplatené.
„Ty budeš akože moja nová mama?“ opýtal sa ma hneď vo dverách . „Ja?“ Jéjda nie, ja nie, veď už máš jednu mamu.“ Načo by ti bola tá druhá?“ Chlapček sa na mňa len smutne pozrie a kývne plecami. „Ale vieš čo?“ Budem tvoja nová kamoška, platí?“ Malý šibal s mojim návrhom súhlasí: „Tááák dóbre.“ „A ako sa voláš?“ spýta sa ma. „Ja som Sára a ty?“ usmievam sa na neho a prvý kontakt s ním hodnotím ako celkom vydarený. „Som Adam, mám päť rokov a chodím už do veľkáckej triedy.“ „To je úžasné a čo všetko robíte v škôlke?“ „Hráme sa... kreslíme... a tak, všeličo.“ Niekedy by som sa aj ja rada vrátila naspäť do škôlky. „Á čo by si chcel aby sme robili, keď budeme spolu?“ Adam sa chvíľu tvári zamyslene a odpovie: „Ešte neviem.“ Asi bolo odo mňa hlúpe dávať mu hneď na začiatok takú ťažkú otázku. Usmejem sa na neho a dodám: „Nevadí, veď ja už niečo vymyslím!“
V ten deň sme sa boli s Adamom prejsť po ich sídlisku. Poukazoval mi všetky tajné skrýše a ja som si po spoločne strávenom dni uvedomila, že ten malý chalanisko si získal moje srdce. Ktovie, možno to podobne cítil aj on a preto bol hneď od začiatku tak bezprostredný. A možno preto, že je už od malička zvyknutý na pestúnky. „Prídeš aj zajtra?“ spýtal sa ma, keď sme sa blížili ku vchodu. „Prídem.“ „Paráda, tak sa potom zahráme na policajtov!“ vyhlásil Adam s nadšením.
Domov som prišla niečo pred piatou. Vo vnútri ma hrial pocit zo zmysluplne stráveného dňa. Pri pohľade na televízor mi napadlo, že ho už asi tak skoro nezapnem, keď mám teraz nového malého kamaráta. Nevadí, aspoň nebude čas premýšľať nad blbosťami.
----------------------------------------------------------------------------
Komentáre
zaujímavé čítanie